Ako som prežila, že neprežil.

Ako som prežila, že neprežil.

Dnes by mal 19. No pred 3 mesiacmi odišiel. Navždy. Jemu už je dobre a nič ho nebolí. No nás to neprestalo bolieť.

3 týždne pred jeho smrťou som bola so všetkými deťmi na výlete na Bielom Kameni. Nebolo úplne bežné, že by sme sa takto všetci spolu vybrali von. Veľkým deťom sa väčšinou už nechce. Veď viete ako to je. Ale v ten deň to vyšlo a bolo to dobré. Cestou späť šli všetci mladší popredu a ja som šla posledná spolu s Filipom. Rozprávali sme sa. O všeličom. Bol to veľmi výnimočný čas a už vtedy som si to uvedomovala. A bola som za to vďačná. Vravela som si, že všetko bude dobré. Rozumeli sme si. Ani to nebolo úplne bežné, ale v ten deň nám spolu bolo dobre.

Mali sme taký dospelácky rozhovor. O našej rodinnej situácii. O tom, čo bude ďalej, ako to zvládneme. Tak akosi sme sa začali baviť aj o tom, čo si ľudia zvyčajne myslia o rozvode. Aj o ďalších vzťahoch po rozvode. A vtedy mi Filip povedal jediné: “Mami, vieš čo? Srať na to. Si šťastná? Tak buď.”

Možno to bude znieť zvláštne, ale pre mňa bolo dôležité, čo si o tom on myslí. A nielen on, všetky deti, ale s každým je to trošku iné. No on vedel, že som šťastná tak, ako to je. Pár dní pred jeho smrťou nás rozviedli. Jeho jediná otázka bola, či som musela tak dlho váhať. Ešte zažil oslobodenie od tlaku, ktorý tu bol dlhodobo.

Keď zomrel, chcela som zomrieť. Nič nemalo zmysel. Chcela som skončiť so všetkým, čo by ma mohlo robiť šťastnou, lebo som nechcela cítiť šťastie v tom strašnom smútku a neznesiteľnej bolesti. Ale po pár dňoch som si spomenula na to, čo mi povedal…

A tak som v emóciách písala Kristíne, že už viem, aké bude moje ďalšie tetovanie. A ona mi ho hneď aj urobila. Aj s malým červeným srdiečkom, aké by som si dovtedy určite neplánovala dať na telo. Ale toto srdce na ľavej ruke je blízko môjho srdca. Už navždy. A navždy mi ho bude pripomínať aj s jeho odkazom: “Srať na to. Buď šťastná.” Jeho slová ma preniesli cez posledné 3 mesiace. Dnes je to ťažké, ale ideme ďalej…

Nasledujúce riadky som písala postupne posledné 3 mesiace. Neviem, či to dáva zmysel. Ale asi je to tak trochu jedno. Možno vám to trošku pomôže pochopiť ľudí, ktorí niekoho stratili…

Hmla.

Veľmi hustá hmla.

Takto vyzerajú moje spomienky na prvé týždne po smrti Filipa. Už len napísať toto slovné spojenie spôsobuje bolesť, ktorá je neopísateľná. Neviem, či budem niekedy schopná popísať a vyjadriť, čo to skutočne znamená, prísť o dieťa.

Prvý týždeň si pamätám veľmi matne, zlieva sa mi do jednej obrovskej priepasti plnej šialenej bolesti. Nevedela som, či žijem alebo je to všetko len nejaký nechutne odporný sen. Nepamätám si detaily, len viem, že sme jeden večer všetci sedeli v obývačke a rekonštruovali sme si ten deň, každý zo svojho pohľadu. Každý z nás zažil niečo iné v tej istej chvíli a situácii. Bolo to bolestné a zároveň nám to pomáhalo sa navzájom niesť v našej bolesti.

Tá nedeľa, keď sa to stalo, bola nekonečne dlhá. Neviem koľko ľudí sa u nás premlelo, ale vraj veľa. Neviem, s kým každým som hovorila a čo sa ma pýtali. Neviem, čo som odpovedala. Neviem… Pamätám si len to, ako som kričala, že mi zomrel. On mi zomrel. To bolo všetko a stále dookola. To je to, čo mi zostalo v hlave. A pohľad na neho.

Celé ďalšie dni pokračovali v hmle. Nevládala som stáť na nohách, nevládala som žiť. Nechcela som jesť ani piť. Nechcela som nič. Chcela som byť radšej mŕtva ja. Keby pri mne nestáli moje sestry a nepomohli mi so všetkými nevyhnutnými vybavovačkami, nedala by som to. Toto je jedna príšernosť, v šoku zo smrti vybavovať papiere, vyberať rakvu, odpovedať na otázky premotivovanej zamestnankyne pohrebnej služby, ktorá sa s týmto stretáva denne a nie je emocionálne angažovaná, bolo na zvracanie. Doslova. Keď som podpisovala objednávku, ani som nevnímala čo všetko mi tam zarátali. Až potom mi prišlo zle a vravela som si, že by som radšej tie peniaze dala jemu na všetky veci, ktoré si chcel kúpiť postupne, až by začal pracovať.

Potom som ho videla naposledy… na pohrebe. Keby sa mi neozvali z Plamienka, že im je ľúto, čo sa nám stalo a že sú tu, ak by sme potrebovali pomoc, ani to by sme nezvládli. Keď som pred pár rokmi začala rôznymi spôsobmi podporovať Plamienok, nechcela som nikdy potrebovať ich pomoc. Ale podporovala som ich, lebo mi prišlo neznesiteľne ťažké zažiť smrť niekoho blízkeho a ísť ďalej a ich práca mi v tom celom dávala zmysel. A dáva aj dnes, aj keď som na strane tých, ktorí tú pomoc práve potrebujú.

A tak sme sa všetci rozlúčili. Každý z nás mu napísal list… Kaja to mala ťažké, lebo nemohla prísť a rozlúčiť sa s ním spolu s nami. Bola len online. Počas toho celého. Deň rozlúčky si pamätám tiež len pod rúškom nejakého mraku, cez ktorý sa mi ťažko pozerá. Pamätám si príliš veľa ľudí, pamätám si pána, ktorý robil prezentáciu z niekoľkých fotiek, ktoré som deň pred tým vyberala a ktorý chcel odo mňa 45€ tesne pred obradom. Keď som ich vyberala z peňaženky, prišlo mi to všetko smiešne. Všetko okolo. Moje emócie boli ako v jednej obrovskej turbíne, lietali hore-dole a boleli. Boleli šialene.

Keď sme prišli domov, zaspala som od vyčerpania a zobudil ma buchot na dvere. Zmätená som otvorila a sused, s ktorým som takmer nikdy nič neriešila mi prišiel vynadať, že mu stojíme pred domom. Má 4 autá, ktoré parkuje oproti môjmu domu na ulici a ja mám jedno. A jemu práve v ten deň vadilo auto mojej sestry, ktorá zaparkovala oproti môjmu domu. Povedala som mu nechápajúc, že sme mali dnes pohreb a zosypala som sa. Švagor prišiel k dverám, zabuchol ich a odviedol ma do postele. Odvtedy som suseda nevidela, asi sa mi vyhýba. 

Prvé týždne som si nevedela vybaviť Filipa nijako inak, mala som pred očami len posledný pohľad na neho. Kedykoľvek som zavrela oči, videla som ho. Kedykoľvek som na chvíľu zaspala od totálneho vyčerpania, prebrala som sa a do 3 sekúnd bol predomnou ten obraz. Do 3 sekúnd to bolo všetko späť v hlave. A mne postupne dochádzalo, že je to naozaj. No ani dnes nedokážem úplne spracovať, že je mŕtvy. Akoby sa mal vrátiť. Akoby som vedela, že je to tak a zároveň to neviem spracovať a očakávam, že sa z toho zobudím a všetko bude inak.

Nevedela som ísť na poschodie nášho domu. Jeho izba je oproti schodom. Už len pohľad na zatvorené dvere izby mi spôsobovali bolesť. Povedali nám, že je dobré, aby tá izba nezostala dlho tak, ako ju mal on. Ale ja som nevládala urobiť nič. Nechcela som do nej ani vstúpiť. Skúsila som to niekoľkokrát a stále som len plakala. A hnevala sa. A plakala… V jeden víkend som zobrala deti preč a moje sestry roztriedili všetky jeho veci do krabíc. No stále sú tam. Nebola som schopná ich odložiť. Neviem, čo s tými vecami. Neviem ich vidieť a neviem ich ani dať preč. Takže máme voľnú izbu…

Dni plynuli a ja som si uvedomovala, že každým ďalším dňom sa akoby predlžuje môj deň. Je to ako po zimnej rovnodennosti, keď je deň a noc rovnako dlhá a zrazu sa dni začnú predlžovať a noci skracovať. Je dlhšie vidno a viac svieti slnko. Presne tak sa z tmavej temnoty vynáralo každý deň slnko o sekundu dlhšie, ako v predošlý deň.

Stále som mala výčitky, pocity viny, šialene bolestivý smútok, ale zároveň rástlo odhodlanie žiť. Pre deti, ale aj sama pre seba. Nie nadarmo mám na ruke už 2 roky vytetované len krátke “ži.” To aby som nezabudla a pripomínala si to za každých okolnstí. A že tých negatívne zvádzajúcich okolností v mojom živote za posledné obdobie bolo neúrekom… Boli dni, týždne, keď som mala chuť všetko prespať. A zobudiť sa (snáď), až to bude za mnou. Ale to sa akosi nedalo. Ani raz. Ani, keď sestre diagnostikovali rakovinu, ani keď som prechádzala rozvodovým konaním, ani keď sa Kaja ocitla v USA bez možnosti návratu, ani keď sme všetci čelili korone so všetkými jej následkami na naše životy. Ani keď Filip zomrel. Ak nič iné, tak som sa v tomto období presvedčila, že sa nič z toho nedá prespať. Že sa musím postaviť na vlastné nohy a čeliť každej tej situácii. Že to nikto za mňa neprežije a nespracuje. Nikto. A tak som sa každý deň ráno rozhodovala vstať a ísť ďalej. A každý večer padala od vyčerpania a bolesti na duši.

Niektorí mi povedali, že nás toto spojí ako rodinu. Nuž, neviem. Ak rodina sú deti a ja, tak určite áno. Zomklo nás to, aj s tými, ktorí už nebývajú spolu s nami v jednom dome. Zomklo nás to v bolesti. Ale aj vo vzájomnom povzbudzovaní ísť ďalej. Každý ako vládal a koľko mal sily. Stále bol niekto z nás, kto vládal viac, ako ostatní. A tak sme si tú silu odovzdávali. Keď sa Ela budila v noci a nemohla spať, tak spala v mojej posteli. Keď Alex smútil, lebo dúfal, že s Filipom budú mať stále lepší vzťah a budú spolu zažívať “dospeláckosti”, tak som bola online. Keď Kaja plakala, že s ním nebola, keď ešte mohla, tak som počúvala a potom ona počúvala mňa stále dookola, keď som sa snažila prísť na to, čo som mohla urobiť inak, aby sa toto nikdy nestalo…

A potom raz v jeden deň prišlo poznanie. Že som nevedela urobiť nič inak, ako som urobila v danom čase. Ale… to moje materské “ale”. Musela som uznať, že nemám vplyv na moje dospelé deti. Ani na Alexa, ani na Kaju. Môžem im poradiť, môžem ich vypočuť, môžem sa zdieľať so svojimi skúsenosťami. Môžem aj prikázať… Aj tak nemám dosah. Aj tak si musia prejsť svojimi cestami a tak je to dobre. Vtedy mi to došlo. Aj Filip si musel prejsť svojou cestou. Nech mi je to akokoľvek strašne ľúto, nevdela som mu dať viac. Aj keď by som veľmi chcela.

Trochu to poznačilo moje reakcie na ostatné moje deti v prvých týždňoch po jeho smrti. Bola som na nich prehnane naviazaná a snažila som sa ich zachrániť. Viacerí majú predispozície k podobným zdravotným problémom, ako mal on. A ja som chcela nasilu zabrániť opakovaniu osudu. A to nejde. Tak som sa musela zabrzdiť a spomaliť a pomôcť sebe aj im. Chcela by som povedať, že bez strachu o nich. Ale toho sa asi nikdy nezbavím. Bojím sa. Bála som sa vždy, ale teraz sa bojím viac a inak. Bojím sa akejkoľvek ďalšej straty. A viem, že som bezmocná a že na to nemám dosah… A viem aj to, že ak im nedám ich voľnosť, tak im ublížim oveľa viac. Tak sa snažím… dýchať a dávať voľnosť v rozhodovaní. Nechať im ich zodpovednosť a neriešiť za nich. Lebo aj tak je to to najlepšie, čo môžem urobiť. Viem to. Aj keď niekde na pozadí mi stále vyskakuje ten strašiak, že som mala alebo mohla urobiť niečo inak.

Niekde na začiatku tohto celého som vedela, že budeme potrebovať pomoc. Už nie som ten prípad, ktorý za každú cenu chce všetko zvládnuť sám. Bola som. Dlhé roky. A skoro ma to zabilo. Už nie. A tak som prijala pomoc od Plamienkáčov a moje deti šli s nimi na terapeutický tábor pre deti, ktoré stratili blízku osobu. Bol to zlomový týždeň. Aspoň teraz to tak vidím. Akoby sa pretrhlo to upnuté naviazanie sa detí na mňa a mňa na deti. Určite malo zmysel v tom čase, keď vzniklo, ale jeho čas vypršal. A som rada, že pomerne skoro. Deti zažili seba samých v bezpečnom prostredí a prišli na iné myšlienky. Každé si z toho odnieslo niečo pre seba a každé sa nejakým spôsobom posunulo. A ja tiež.

Príšerne som sa bála toho týždňa bez nich sama v dome. Keby mi niekto pred pol rokom povedal, že budem týždeň sama doma, asi by som skákala od radosti. Teraz to bol strašiak. Nevdela som, ako budem reagovať. Nevedela som, čo budem robiť. Nevedela som, ako to zvládnem. Prvý deň po tom, čo som ich odviezla na tábor, som sa rozhodla ísť medzi ľudí a nezostať sama doma celý deň. Hlava mi fungovala naplno a vedela som, že si ten deň potrebujem nejako “rozložiť”. Tak som sa obliekla, namaľovala, nech som za peknú a …. zostala som sedieť dve hodiny v kresle v obývačke. Paralyzovaná svojou bolesťou a smútkom.

Potom som sa zdvihla. A šla. A bolo to dobré. A potom aj na ďlaší deň, aj ďalší a potom som sa už nebála. Nebála som sa byť doma a nebála som sa ani ísť von. V ten týždeň som sa vrátila k poradenstvu. Neplánovane a spontánne. Niekto to potreboval. A tak som sa vrátila. A bolo to dobré rozhodnutie. Niekde vo vnútri mi to už chýbalo. Chýbalo mi moje povolanie. Lebo to nie je len moja práca. Pre mňa to je povolanie. Prepálená krutou bolesťou som iná. A dúfam, že je to tak dobre.

A to vedmie toho, že je to tak dobre sa presunulo aj ďalej. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje a ja neviem nájsť správne slová. Lebo čo je dobré na tom, že zomrie 18 ročný mladý chalan? Nič. Ale to slovo “dobre” sa nejako uležiava v mojej hlave a v mojom srdci. Je to akoby som prijala ten fakt, že sa to stalo. Nie je dobré, že sa to stalo, ale je dobre, že to začínam prijímať. Lebo sa to stalo. Neviem prečo. Neviem koho obviniť. Neviem na koho sa hnevať. Aj som si hovorila, že keby zlyhali lekári, tak by som mala ľahko vhodného vinníka. A mohla by som si aspoň sama pred sebou vyliať poriadne hnev. Ale to nejde. Lebo nezlyhali. Korona síce ovplyvnila niektoré procesy a Filip mal ísť v pondelok na kontrolu, ktorú už nestihol, ale nebola to chyba lekárov. A tak len spracovávam fakty. S bolesťou a smútkom. Ale sú to fakty. Fakty, ktoré prijímam. Lebo ich neviem zmeniť.

V hlave mi víria všetky možné zmätené myšlienky. Akoby som sa presunula do ďalšej fázy spracovávania straty. Najprv to bol šok, z ktorého som sa postupne dostala von. Aj vďaka tomu, že som o tom písala. Ten šok však vystriedal zvláštny pocit, ktorý neviem presne popísať. Cítim sa ako pred búrkou. Je tu ticho a dusno, akoby všetko šlo v spomalenom zábere a ja sa rozhliadam okolo seba. Akoby som si mohla vybrať, do ktorej “scény” sa zaradím. Akoby ani jedna nebola zlá alebo dobrá. Len proste sú.

Tak nejako intuitívne som sa rozhodla dopriať si niektoré veci, ktoré som možno chcela a odsunula ich. Drobnosti. A spomalila som. Prestala som pracovať po večeroch. Len tak som. S deťmi alebo aj sama. Podľa chuti. Myslím, že viac počúvam svoje telo a seba samú. To zastavenie má na svedomí fakt, že zrazu mi všetko prišlo zbytočné. Smrť zatriasla celým mojim svetom a vnímaním. Snažila som sa nájsť zmysel čohokoľvek, ale unikal mi. Vedela som, že potrebujem jesť a piť (aj to nie prvé dni po jeho smrti), že moje deti potrebujú jesť a piť. Ale to bolo všetko. Ostatné mi prišlo príliš málo dôležité. Len postupne som začala robiť aj iné veci a venovať sa iným činnostiam. Ale tak akosi mi vyhovuje žiť pomalšie a v prítomnom okamihu.

Po takmer troch mesiacoch sme sa nakoniec rozhodli vypratať jeho izbu a Max si ju prerobil podľa seba. Myslela som si, že som už na to pripravená. No keď som vošla do tej izby a začali sme. Odkladať krabice s Filipovými vecam, musela som niekoľkokrát odísť a vyplakať sa za zavretými dverami kúpeľne. Na xtý krát som to zvládla. 

S odstupom času si uvedomujem moje výkyvy.

  • Bola som podráždená a precitlivelá.
  • Bola som schopná oveľa prudšie reagovať na podnety.
  • Ale zároveň byť aj paralyzovaná a nevedieť sa brániť a povedať nie, keď to bolo potrebné.
  • Bola som viac unavená a zároveň som nevedela spať.
  • Plakala som nekontrolovane kedykoľvek a kdekoľvek. Rozplakali ma spomienky, vety, veci… čokoľvek. Nielen to, čo súviselo s Filipom.
  • Bola som fyzicky aj psychicky vyčerpaná. Bolelo ma celé telo, aj duša.
  • Nemala som chuť jesť. Prvé dni po jeho smrti som odmietala jedlo, lebo on už nikdy nebude jesť a to znamenalo, že ani ja nebudem.
  • Bála som sa zaspať, bála som sa byť sama, bála som sa vôbec byť.
  • Obviňovala som sa za všetko, čo som neurobila a mala urobiť. Za všetko, čo som urobila a nemala urobiť.
  • Nebola som schopná sa na nič sústrediť a zároveň som sa snažila zamestnať, aby som myslela na niečo iné, ako na neho.
  • Chcela som si spomenúť na to, ako vyzeral, ako sa usmieval, ako sa mračil, ako sa hýbal, ale namiesto toho som ho stále videla iba mŕtveho.
  • Nevedela som sa upokojiť a potrebovala som lieky, mala som pocit, že sa zadusím, že neviem dýchať
  • Nechcela som prijať, že je to tak. Postupne som vedela, že je, ale nevedela som sa vyrovnať so životom bez neho.
  • Bolela ma hlava, bola som celé dni opuchnutá na tvári od plaču.
  • Prvé dni som sa potrebovala vkuse rozprávať o tom, čo sa stalo. Po pár týždňoch som  o tom prestala rozprávať a nevedela som ako hovoriť s deťmi.
  • Postupne som si uvedomovala, že žijeme ďalej, no akoby som sa snažila presvedčiť samu seba, že nemôžem žiť, tešiť sa, smiať… akoby žiť znamenalo, že som na neho zabudla.
  • Dnes už neviem, čo som mu napísala do listu na rozlúčku. Ale viem, čo som mu napísala na lístok, ktorý si ako jediný odložil do svojho tajného zápisníka.
  • Len matne si pamätám prvý mesiac po jeho smrti. Druhý mesiac si pamätám možno polovicu všetkého.
  • Viem, že som chcela, aby sa dal zmeniť čas. Chcela som ho vrátiť, aby tu bol a mohla som nejako zabrániť tomu, čo sa stalo.
  • Mala som flashbacky. Z ničoho nič mi vyplo vnímanie a bola som preč. V jeho izbe, nad jeho telom, kričiac, že mi zomrel. Len som hlboko dýchala. Nádych a výdych. To sa mi deje stále.
  • Nevedela som sa pozrieť na nič, čo bolo jeho. Okamžite som plakala.
  • Papiere, na ktorých je jeho meno mám stále na stole pod všetkými ostatnými papiermi a nie som schopná ich založiť do šanónov. Ešte stále.
  • Smútok ma prevyšoval a paralyzoval natoľko, že som nevládala robiť takmer nič. Mnoho z prvého mesiaca v práci si spätne pozerám a netuším, ako som to urobila.
  • Po odmietaní jedla prišiel čas jesť všetko. Potom mi bolo zle kvôli mojim intoleranciám. A tak som sa musela zastabilizovať a vrátiť k režimu.
  • K režimu mi pomohlo aj cvičenie, vrátila som sa k pravidelným tréningom vo fitku, kde sa ma nikto nič nepýtal a ja som mohla aspoň na hodinu vypnúť. Endorfíny ma držali malú chvíľku nad vodou. Toto sa postupne predlžovalo. Dnes už mám za sebou aj 24h bez plaču. Tých 24iek však nebolo veľa.
  • V prvotnom šoku po prvom týždni som si myslela, že nebudem robiť poradenstvo iba 2 týždne. Po 2 týždňoch som vedela, že to bude dlhšia doba a netušila som ako dlhá.
  • Priebežne som rozmýšľala o zmysle života. Nič mi nedávalo zmysel. Rovnako rozmýšľali aj ostatné moje deti. Každý inak. Bolelo to.
  • Nevedela som, ako dlho bude trvať tá bolesť a smútok a mala som pocit, že sa to nedá prežiť, že sa z toho zbláznim. Postupne to slabne a ja sa učím s tým všetkým žiť.
  • V jednu chvíľu som cítila úľavu a upokojenie a vzápätí prišla vlna hlbokého smútku. Občas som sa bránila, občas som podľahla. Až som sa naučila to skrátka prijať a nebrániť sa vlnám, ktoré prichádzali.
  • Bála som sa ísť medzi ľudí, lebo som sa cítila nepríjemne, keď som sa rozplakala. Potom som si povedala, že je to jedno.
  • Stále sa nájdu ľudia, ktorí sa mi vyhýbajú, lebo nevedia, čo povedať.
  • Mala som stavy úzkosti, bála som sa rôznych vecí, ktoré sa diali, vytvárala som si scénare toho, čo mi hrozí a prečo sa niečo deje. Vo väčšine prípadov úplne iracionálne. Využila som všetky svoje znalosti a skúsenosti k tomu, aby som návaly úzkosti spracovala. Spomalila som hlavu, z hboka som dýchala, sústredila som sa na ružového slona s veľkými ušami (moja obľúbená predstava pri záchvate úzkosti alebo paniky, vždy mi to pomáhalo, aj teraz). Vedome som myslela na to, že tento záchvat skončí. Tak ako všetky pred tým. 
  • Mala som pocity osamelosti. Aj napriek tomu, že som mala pri sebe najbližších takmer 24h denne. Napadalo mi, že ma nikto nemôže pochopiť. Postupne som pochopila, že to nevadí.
  • Zasiahla ma apatia v prvých týždňoch, na to, že som vždy bola veľmi aktívna, táto apatia spôsobila ďalšiu frustráciu. Postupne sa mi vyplo vnímanie všetkého, čo by som mala. Nemusela som. Mohla som.
  • Bála som sa otázky: “Koľko máš detí?” a mojej odpovede. Dnes bez zaváhania odpovedám, že ich mám 8. A nevysvetľujem. To isté deti, riešili, čo majú povedať, ak sa ich niekto opýta koľko majú súrodencov. Je to mätúce. Vždy má a bude mať každý z nich 7 súrodencov.
  • V prvých okamihoch po jeho smrti som nevládala dýchať, myslieť, rozmýšľať. Prišla neznesiteľná bolesť, až fyzická. Potom nasledovala otupenosť. Zrejme ako ochrana pred totálnym prevalcovaním neznesiteľných pocitov. Postupne otupenosť ustupovala.
  • Najprv som nevedela spať, potom prišli dni, keď som chcela spať stále. Nevedela som sa ráno zobudiť.
  • Vrátili sa mi niektoré moje zdravotné problémy, ktoré som už nemala.
  • Halucinácie. Aj to sa mi stalo. Počula som jeho hlas nadránom a v šoku som sa zobudila a plakala som. Počula som kroky v jeho izbe. Stále som čakala, že príde dole schodmi do obývačky…
  • Najprv som chcela schovať všetko, čo bolo jeho a pripomínalo mi ho, lebo to bolelo. Neschovala som však úplne všetko. Dnes sa už viem pozrieť tým smerom, kde je aj on na fotkách a nespôsobí to okamžitý záchvat plaču.
  • Nekonečné otázky “Prečo?” Prečo čokoľvek. Prečo zomrel, prečo sa to stalo, prečo tu nie je, prečo to bolí, prečo je to tak strašné, prečo on, prečo …. Do nekončena. Postupne prestávajú znieť.

Posledné roky som si uvedomovala, že chcem naozaj žiť a nie len prežívať. Posledný necelý rok som prežila množstvo situácií a životných okolností, ktoré by ma mohli od mojej chuti a túžby skutočne žiť, odradiť. Musela som sa vysporiadať s rakovinou mojej sestry a strachom, že ju stratím. Musela som sa vyrovnať s odchodom dcéry do Ameriky a jej neplánovaným rozhodnutím zostať tam a nevrátiť sa späť po 6 týždňoch, ako to pôvodne malo byť. V tom celom už bol rozbehnutý proces rozvodu môjho vyše 20 ročného manželstva, v ktorom som už nemohla a nechcela viac pokračovať a nechať sa naďalej ničiť a týrať seba, ani deti. Keď som si myslela, že sa to všetko postupne utriasa, prišla koronakríza, ktorá nás zasiahla všetkých. Nielen hmotne, ale hlavne psychicky. A počas víkendu, kedy skončili korona opatrenia, zomrel Filip. Som si istá, že tieto udalosti, aj keby boli rozložené na niekoľko rokov, boli by zničujúce aj pre viac ľudí, nie pre jedného. Ja som ich zažila v krátkom časovom úseku všetky takmer naraz.

Mohli by ma odradiť od života. Mohli by ma presvedčiť o tom, že nemá zmysel žiť. Že je to všetko len pozitívna a motivačná haluz. Ale ja viem, prečo som odhodlaná žiť. Viem, prečo idem ďalej. Aj napriek bolesti, aj napriek smútku, aj napriek všetkému. Viem, prečo som si to dala pred rokom vytetovať na ruku. Viem, prečo som nezomrela pred 5 rokmi, keď som mala namále. Viem to. A preto žijem.

Už nikdy…

Už nikdy...

Prešli 4 týždne. Neviem opísať svoje prežívanie v krátkosti. Asi sa to tu bude objavovať ešte dosť dlho a postupne sa bude všetko vyplavovať. Asi to ovplyvní mnoho z toho, čo budem písať a hovoriť. Asi…

Pred vyše 1 a pol rokom som sem napísala článok o tom, ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežiloKiež by to bolo dnes zase s rovnakým výsledkom ako vtedy…

Posledné dni som riešila smútok, bolesť, hnev, depresiu, úzkosti, strachy, paniku, bolesť, smútok, obavy… to všetko v rôznych obmenách u každého z mojich detí, aj u seba samej.

Chcela by som napísať, že názov tohto článku kričí, že UŽ NIKDY viac nechcem zažiť to, čo som zažívala posledné týždne. A naozaj nechcem, o to som vedela aj pred tým, než sa to stalo. Toto “už nikdy” je o niečom inom. Je to o všetkých “už nikdy”, ktoré mi napadali za posledné dni. Stále dookola prichádzali nové “už nikdy”. A ja som si ich začala zapisovať, lebo keď som ich napísala, aspoň trochu som ich mohla zložiť a nedusiť ich v sebe a nezadúšať sa plačom a vlastnými slzami.

A teraz sú tu. Ako pripomienka. Možno aj pre vás, ktorí si poviete, aké máte nervy a ako sa to nedá, keď vaše deti (zvlášť tie dospievajúce) nežijú podľa vašich predstáv.

  • pohľad na našu poslednú spoločnú fotku, kde mám všetkých 8 detí a myšlienka na to, že toto sa už nikdy nezopakuje
  • už nikdy mu nič nepoviem tak, aby som vedela, že ma počuje
  • už nikdy mu nepoviem, že som na neho hrdá
  • už nikdy ho nebudem počuť hovoriť to, čo vždy hovoril, aj keď občas bolo na nervy to počúvať
  • už nikdy ma nenaštve tým svojim špeciálnym spôsobom
  • už nikdy ho neuvidím sa uraziť, keď poviem niečo, čo sa mu nepáči
  • už nikdy nepovie Nomke, že je šušník Nomka, na čo sa ona strašne hnevala a pritom bola zároveň šťastná
  • už nikdy ho nepošlem s Rišom hore do izby, aby sa hádali tam a nie dole v obývačke
  • už nikdy mu neuvarím jeho obľúbené jedlo
  • už nikdy mi neofrfle, keď ho pošlem niečo doma urobiť a už nikdy neuvidím, že to nakoniec aj napriek frfľaniu urobil
  • už nikdy ho neuvidím inak ako na fotke
  • už nikdy mi nepošle cez chat náhodný vtip
  • už nikdy nezačne rozprávať uprostred svojej myšlienky tak, že nebudem vedieť o čom točí
  • už nikdy ho neuvidím v jeho farebnom oblečení, ktoré nikto nechápal a mne to prišlo pekné, lebo to bol on
  • už nikdy nám nebude v obývačke dokola púsťať hudbu z Harryho Pottera a presviedčať nás, aby sme si urobili harrypotterovský maratón
  • už nikdy ho neuvidím piť vodu z jeho odloženej sklenenej fľaše od vodky, ktorou všetkých neznalých provokoval
  • už nikdy mu nevynadám za neporiadok v jeho izbe
  • už nikdy ho neuvidím objímať Nomku a škrabkať jej chrbátik
  • už nikdy ho nebudem počuť vysvetľovať mi, že on a náš pes majú medzi sebou vzťah
  • už nikdy odo mňa nebude chcieť, aby som mu kúpila tie čistiace obrúsky na okuliare
  • už nikdy s ním nikam nepôjdem
  • už nikdy ho neuvidím
  • už nikdy nebudem počuť jeho hlas
  • už nikdy ho neobjímem a nepotľapkám po pleci
  • už nikdy…

Dvakrát dávaj a raz ber

Dvakrát dávaj a raz ber.

Ani neviem, ako som o tomto začala rozmýšľať, ale spomenula som si na obdobie, keď sme mali nielen dostatok, ale aj navyše a mohla som dávať tam, kde to bolo potrebné. Vôbec som to nerobila preto, aby sa o tom vedelo. Dávala som tým, ktorí potrebovali, lebo som chcela a nezáležalo na tom, či sa to vie a kto to vie a čo by som tak asi z toho mohla mať.

Potom však prišlo obdobie, keď sa nám až tak veľmi nedarilo a naša početná rodina zažívala finančné suchoty. A bolo to celkom dosť náročné obdobie. No a vtedy sa našli ľudia, ktorí videli našu potrebu a postarali sa o jej naplnenie. Bola to pre mňa zvláštna situácia. Cítila som sa v tom všelijako, len nie dobre. Veď kto by sa asi cítil dobre… V každom prípade, chcem tým povedať, že som bola nesmierne vďačná každému, kto prejavil záujem a praktickým skutkom sa pričinil k tomu, aby sme to zvládli… prežiť.

Nechcem tu z toho urobiť Rozborilove “Modré z neba” a ani ako moja kamarátka hovorí, niečo “kardiologické”. Popisujem iba fakty. Niečo, čo som zažila. Dnes sme sa konečne dostali nad hladinu a podarilo sa nám nadýchnuť. Keď som to ale celé nejako sumarizovala a rozmýšľala o celom tomto procese, uvedomila som si, že oveľa ľahšie mi bolo v pozícii toho, kto dáva ako toho, kto dostáva. Vôbec pre mňa nebolo ľahké prijať akúkoľvek pomoc a mám silný dojem, že práve to obdobie, keď sme mali “suchoty” bolo nesmierne dôležité, aby som si to zažila aj z opačnej pozície a dokázala viac pochopiť obe strany – dávajúcu a prijímajúcu.

S odstupom času vidím dôležitosť toho, že dokážeme vnímať druhých ľudí a nevidieť len seba a svoje potreby (zvlášť tie nenaplnené). Možno poznáte to príslovie, že sýty hladnému neverí. Zdá sa mi, že sa to často deje medzi nami, ľuďmi. A to ani nemusím pozerať na deti v Afrike. Občas sa stačí pozrieť okolo seba. Je veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc aj tu u nás. A nie vždy je to o peniazoch. Dávanie nie je len vo finančnej oblasti. Dávať môžeme svoju pozornosť, svoj čas, svoje schopnosti, svoje talenty. A je toho určite ešte viac.

Keď som dnes v aute rozmýšľala o tejto téme a tak silno som ju mala vo svojej mysli, nevedela som, ako ju zakončím. Nemalo to úplne jasný smer ani vyústenie. Ale keď som si sadla k počítaču a začala som to písať, lebo sa to dralo von a ja som to nevedela (a možno nechcela zastaviť), spomenula som si na moju nedávnu komunikáciu s milou Viky z neziskovky Plamienok. Je za tým dlhší príbeh…

Pred časom som sa zapojila do podporného projektu cez sashe.sk, volá sa to Dobrý obchod a je to priestor pre slovenské neziskovky, kde môžu ponúknuť výrobky na predaj a získať tak finančné príspevky na svoje projekty. Mohla som si vybrať z neziskoviek, ktoré boli “v ponuke” a darovať im svoje produkty, z ktorých predaja mali celých 100%. Áno, bolo to ešte v čase, keď sme neboli úplne nad vodou, ale aj to je spôsob, ako sa dá dávať. A vždy je niekto, kto má menej ako ja. No a ja som si vybrala Plamienok.

Viete, predstava, že sú ľudia, ktorí sa trápia, lebo sa musia zmieriť so smrťou vlastných detí, je príšerná. A odhliadnuc od toho, ako “kardiologická” – rozumej emocionálna je táto téma, neviem sa jej vyhnúť. Lebo také veci sa dejú. Hocikomu a hocikedy. A som vďačná Bohu za to, že som si takým niečim nemusela prejsť, aj keď sme mali namále. A áno, aj keď to teraz píšem, chce sa mi plakať a nie je to len kvôli fáze hormonálneho cyklu. Toto je to najbolestivejšie, čo si viem predstaviť. No a ak nepoznáte Plamienok, tak to sú ľudia, ktorí sa starajú v domácom prostredí o deti, ktoré su nevyliečiteľne choré a tiež o členov rodiny, ktorí sa s touto situáciou musia vysporiadať.

A preto som ich podporila v minulosti a preto ich budem podporovať aj teraz. A moja podpora v tomto momente je aj o tom, že vám to tu píšem. Plamienkáči fungujú vďaka 2% z daní. A ja viem, že je toho strašne veľa a všetci si tie 2% pýtajú. A ja vám nehovorím, že sa máte hneď teraz rozhodnúť a dať im 2%. Prosím vás, aby ste si vypočuli ich podcasty, ktoré majú na stránke. A potom sa rozhodnite.

Aj takto môžeme dávať. Aj vtedy, keď sa nám zdá, že možno my sami nemáme dosť. Ale možno nikdy nebudeme mať dosť na to, aby sme rozdávali… Záleží od toho, ako sa na to pozrieme.

Z vlastnej skúsenosti viem, že dávanie je omnoho obohacujúcejšie, ako sťažovanie sa, že nemám to alebo ono. Omnoho prínosnejšie pre dávajúceho a tiež pre prijímajúceho. A často plní sny, aj keď vám ako dávajúcim sa to tak vôbec nemusí javiť. A o splnení jedného môjho veľkého sna vám napíšem nabudúce. Zdá sa, že ma baví písať seriály. Tak v tom budem pokračovať. Len neviem, či aj vás to tak baví čítať 🙂 Tak len dúfam, že áno.

Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo.

Ako som prežila, že moje dieťa takmer neprežilo.

Ešte je to veľmi čerstvé, ale pravda je, že neviem písať o niečom inom, keď práve táto téma mnou v posledných dňoch veľmi intenzívne hýbala. A tak som sa rozhodla napísať to, čo mám na srdci. Kľudne tento článok preskočte v čítaní, ak sa vám chce. Nenahnevám sa. Toto bude môj výlev po tom, ako som zažívala každodenný stres.

Začalo to tak nevinne. Keď mi 17 ročný syn oznámil, že si asi natiahol sval na nohe, neprikladala som tomu veľkú dôležitosť ani ja, ani on sám. No o dva dni, keď som uvidela jeho nohu, aj to len vďaka tomu, že sa ešte nenastavil na zimu a mal oblečené krátke nohavice, bolo mi jasné, že to nebude sval, s čím má problém. Chápete, nie som lekár. Je pravda, že som už zažila s tými mojimi deťmi v oblasti zdravia všeličo. Kadejaké diagnózy tu nad nami lietali. Ale pri pohľade na tú nohu som intuitívne vytušila, že toto bude niečo vážnejšie. Dokonca ani nie som typ, ktorý chodí k lekárke s každým soplíkom. Skrátka, čo sa dá, vyriešime doma a sami. Ale na toto som si ozaj netrúfla.

Vyštartovali sme k našej pediatričke, ktorá v ten deň ordinovala od 14tej, no a tá nás rovno poslala na Kramáre na príjem. Diagnóza znela trombóza. Prijímajúci lekár mi s vážnym hlasom oznámil, že stav je vážny, život ohrozujúci. Vedela som to. A zrazu to len akoby prešlo okolo mňa. Môj mozog sa prepol do akéhosi pragmatického módu. Odišla som z nemocnice, domov som prišla automaticky a tak isto automaticky som urobila všetko, čo bolo treba. Na druhý deň ráno som sa vrátila do nemocnice, doniesla som mu všetko, čo by mohol potrebovať. Akurát som vystihla moment, keď mu primár prišiel urobiť sono a zistil, že nie je upchaté len stehno, ale zasahuje to až do panvy. Vravím si ok, prečo by som nemohla počuť zlú správu na druhý deň, čo bol hospitalizovaný.

Ale viete, čo ma vytočilo najviac, keď ma sestrička na oddelení medzirečou obvinila, že som sa tam votrela pod zámienkou, že dieťaťu nesiem veci a potom sa tam motám. Neviem, kde sa vo mne nabrala ešte chladná a stručná reakcia, niečo toho typu, že keď je moje dieťa vo vážnom stave, či má tú odvahu mi čokoľvek také povedať. Otočila sa na päte a odišla. Ale ku cti jej slúži, že do večera (zrejme, keď zistila o akú diagnózu ide) už bola ku mne milá a nevyháňala ma. Toto bol štvrtok.

Na ďalší deň som čakala veľmi dlho, lebo po pol noci mi prišla správa: Mami mám horúčku a kašlem. Ako som akože mala spať? V hlave mi bežali všetky možné scénare. Nehľadám diagnózy na nete, taký masochista nie som. Ale tu som vedela, čo hrozí. Bála som sa pľúcnej embólie. Ráno mi oznámili, že mu musia urobiť CT. Potom, že na CT sa nedostal, tak mu urobili RTG a zistili, že má začínajúci zápal priedušiek. Nasadili atb, zrážali teplotu. V strese sme prežili piatok.

O sobote a nedeli v nemocnici nebudem písať, lebo by som sa asi len zbytočne vytočila.

V pondelok mu konečne urobili to CT a v tom momente vybavili prevoz na NUSCH. Okamžite ho dali na JISku. Zrazu sa začalo niečo diať. Lekár mi vysvetlil, že liečba, ktorú mu naordinovali doteraz nezaberá a je potrebný zákrok. Potrebuje spriechodniť žily mechanicky. A z CT vyšetrenia sa zistilo, že došlo k pľúcnej embólii. Myslím, že som sa vnútorne strašne nahnevala, ale lekár na NUSCHu bol tak milý a ohľaduplný a konečne so mnou komunikoval narovinu a vedela som, že už naozaj niečo budú robiť, že som sa hneď schladila.

A od tohto momentu som dúfala, že už bude všetko dobré. Malo to ešte momenty, keď som ho videla so všetkými hadičkami a káblami a nebolo mi všetko jedno, ale verila som lekárom, že robia, čo môžu a majú.

Dnes to už má za sebou a dokonca je už aj doma. Je síce vyčerpaný a slabý. A tiež sa spamätáva z emocionálneho vypätia, ktorým prešiel. Presne ako aj ja… Vidieť svoje vlastné dieťa (a naozaj je jedno, či má 2, 10 alebo 17 rokov a zrejme to bude pre mňa rovnako ťažké, aj keď bude mať moje dieťa 20, 30 alebo 40 rokov) ako má bolesti a strach a nemôcť s tým nič urobiť, je strašne ťažké.

Moje emócie sa zasekli niekde v mojom vnútri, lebo som musela byť silná. Musela som zvládať ostatné deti, aj prácu. Musela som byť silná pre neho, lebo potreboval povzbudiť, aby sa sám nebál. Ale ja som sa bála. Veľmi. Každý deň som nejako prežila. No noci boli príšerné. Bála som sa rána, že mi zazvoní telefón a nejaký neznámy hlas mi povie, že to neprežil. Neprajem nikomu, aby musel tento strach zažívať.

Keď to zažíval niekto v mojom okolí, bolo mi to nesmierne ľúto a myslela som si, že si viem predstaviť, aké to je. No mýlila som sa. Nevedela som si to predstaviť, ono sa to totiž predstaviť nedá. Dá sa to len prežiť.

Naučila som sa v tom celom však ešte jednu dôležitosť. Keď mi ľudia písali a volali, že na nás myslia, keď chceli vyjadriť podporu a povzbudenie, bolo to skvelé. Uvedomila som si znovu ešte hlbšie, ako sa navzájom všetci potrebujeme a ako je dobré, keď sa vieme navzájom niesť v tých ťažších chvíľach. Toto je niečo, čo má obrovský význam a má zmysel to žiť.

Preto znovu moje veľké ĎAKUJEM vám všetkým, ktorí ste na nás mysleli.

​A prajem nám všetkým, nech sú naše deti zdravé…

Prečo sa bojíme hejterov?

Prečo sa bojíme hejterov?

Pôvodne som chcela dopísať článok o manželskej kríze, ale akosi sa mi neustále vracala myšlienka o strachu. A nielen tak hocijakom strachu, ale o strachu z “hejterov”. V posledných týždňoch som sa s týmto strachom stretávala až príliš často na to, aby som to nechala len tak. Stretla som rôzne ženy, žijúce v rôznych životných okolnostiach, s rôznymi ľuďmi. Majú rôzne zázemie, rôzne vzdelanie a rôzne sny a ciele. A predsa ich niečo spájalo. Nepoznajú sa, nevedia o sebe, jediné spojivko medzi nimi som bola ja a počula som každú jednu z nich hovoriť o strachu z hejterov.

Mne osobne vo všelijakých situáciach veľmi pomáha pochopiť význam slova, rada sa pozerám do starých zdrojov a slovníkov, ktoré mi môžu pomôcť pochopiť viac z kontextu doby a kultúry. Pri slove hejter som narazila na fakt, že sa v starých textoch vôbec nevyskytuje. Toto slovo totiž existuje až od roku 2001, keď bolo prvý krát použité v akejsi piesni, ktorá mne nič nehovorí. Ale to slovo začalo existovať a stále viac sa udomácňovalo v slovníku dnešných ľudí. Zrejme tu bola potreba opísať konkrétnu skupinu ľudí týmto slovom, ktoré na nich perfektne sadlo.

Hejter je človek, ktorý má vyhranený názor na vec. Je ochotný za svoj názor bojovať. Hlavne verejne, agresívne a necitlivo, úplne bez ohľadu na osobu, voči ktorej je útočný. Nečudo, že dokáže vyvolať vnútorný strach v mnohých z nás. Ale je tu ešte niečo, čo mi hovorí, že tento typ človeka nebude tak veľký oriešok, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

To jeho verejné vyjadrovanie sa voči niektorým osobám má svoje obmedzenia. A tým je virtuálny svet, predovšetkým sociálne siete. Už to máte? Tento človek sa rád skrýva za svoju domnelú anonymitu. Je pre neho charakteristické, že sa chce vyhnúť osobnej konfrontácii. Možno na sieťach vystupuje sebavedomo, arogantne a nepríjemne. Kto teda je tento hejter? V skutočnosti je to zbabelec, ktorý nie je schopný priamej osobnej konfrontácie. A v tomto momente je mi jasné, že je mi ho ľúto. Je mi ľúto toho človeka, ktorý je sám sebou natoľko neistý, je tak veľmi ubitý a zranený niekde vo svojom srdci, že nie je schopný zdravej a konštruktívnej debaty alebo názorovej výmeny.

A tu prichádza otázka, prečo by som sa ho mala báť? Počas svojho života som zažila veľa nepríjemností, aj v podobe kyberšikany, do ktorej sa hejter môže ľahko zaradiť. Prečítala som si o sebe množstvo nezmyslov. Viete si predstaviť, že pri mojom neštandardnom počte detí, to bolo všeličo. Počnúc naoko vyzerajúcimi faktami o mojom vzdelaní (resp. nevzdelaní), pokračujúc domniekami o mojom ortodoxnom vierovyznaní (čo ani neviem, čo to vlastne znamená), cez dokázateľné vyciciavanie sociálneho systému štátu (ach, kiežby štát nejakým spôsobom podporoval viacdetné rodiny, ale keďže som podnikateľka oficiálne aj prakticky vlastniaca vlastnú eseročku, nemám nárok na žiadne špeciálne dávky, ak nerátam prídavok na dieťa, ktorý nepokryje ani obedy v školskej jedálni). A bolo toho omnoho viac, no väčšinu z toho si už ani nepamätám. Bolo obdobie, keď ma tieto správy, kolujúce o mne internetovým svetom, vedeli poriadne rozosmutniť. Vedeli ma aj nahnevať. Cítila som neprávosť. Ale postupom času som pochopila, že to nie je niečo, čo ma určuje. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to ani nie je osobné (vo väčšine prípadov), že ten hejter má len neutíchajúcu potrebu sa vyjadriť, aj keď nevie o čom točí, ale má pocit, že keď je schovaný za klávesnicou, tak na neho nikto nemá. No jednoducho na tom nezáleží.

Keď viem, kto som a kam idem, nezáleží na tom, čo si o mne myslia anonymní ľudia na sieti. Oni nie sú mojim svedomím. Neznamená to, že si môžem robiť čo chcem a ako chcem. To vôbec nie. Život tu na zemi nejaké tie pavidlá predsalen má a je dobré ich nájsť a rešpektovať. Pre mňa je zásadným pravidlom, že nebudem robiť druhým to, čo nechcem, aby robili iní mne. A za ešte vyšší level považujem pravidlo, že budem robiť druhým to, čo chcem, aby iní robili mne. Je v tom rozdiel. To druhé totž vyžaduje aktivitu, pričom to prvé stačí, keď je pasívne.

Možno si poviete, že vám stoja za to ešte aj iné pravidlá, určite choďte do toho, nájdite tie svoje. Je ich oveľa viac, ktoré sú hodné udržania a nasledovania. Napríklad moje ďalšie obľúbené: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

A kam som týmto celým smerovala? Ženy, nemusíte sa báť hejterov. Oni vám nijako neublížia. Ak máš svoj sen, urob prvý krok k jeho splneniu. Neboj sa hejterov. Lebo ak podľahneš tomuto strachu, tí obávaní hejteri, ktorí na teba ešte ani nestihli zaútočiť, už vyhrali pred prvou bitkou, ktorá sa odohrala iba v tvojej hlave. Ak sa bojíš, že keď budeš robiť to, o čom snívaš a po čom dlho túžiš, že sa nájdu takí, ktorým sa tvoja práca nebude páčiť, tak je to úplne v poriadku. Oni určite budú. A to je naozaj dobre. Veď tebe sa azda páči úplne všetko na tomto svete? Nenájdu sa veci, ktoré sú ti nesympatické? Samozrejme, ty nehejtuješ na sieťach. Ale aj tak, nakoľko si necháš týmito hejtermi ovplyvňovať svoj život a svoje rozhodnutia? Aké právo im dáš zasahovať do toho, čo budeš alebo nebudeš robiť? Čo ak sa stane, že kvôli strachu z hejterov nebudeš robiť to, po čom túžiš, nebudeš tvoriť, nezačnej podnikať, nenapíšeš knihu… vieš koľko ľudí bude ochudobnených o tvoj kreatívny prínos do ich života? Vieš koľko ľudí si nebude môcť pozrieť, vychutnať, kúpiť alebo prečítať niečo od teba? Ak to nezačneš robiť, ani to nezistíš. No z mojich skúseností viem, že tých ochudobnených bude omnoho viac ako všetkých hejterov dokopy.

Určite máš vo svojom okolí ľudí, ktorým dôveruješ a ktorí sú schopní povedať ti svoj názor, aj keby bol iný ako tvoj. Toto sú ľudia, ktorí ti môžu pomôcť rozhodnúť sa, či je správne a dobré to, čo chceš robiť. Na ich názore ti môže záležať a ich myšlienky ti môžu pomôcť budovať niečo tvoje vlastné. No isto to nebude cielene zraňujúce a necitlivé, aby ťa to ubilo a zabránilo ti v napĺňaní svojho sna alebo možno aj poslania. Budú vedieť ako ti pvedať pravdu.

A tak celý tento môj výlev bol len o tom, aby som ťa povzbudila: NEBOJ SA.
Ak je niečo, o čom rozmýšľaš, že to budeš robiť, poď do toho. Začni. A možno tí hejteri ani neprídu…

Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.

Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.

Posledné roky môjho života som strávila s deťmi a všetkým, čo s nimi súvisí. Okrem toho som ich trávila aj prácou, lebo veď mať vlastný podnik, hoci len malinký, takmer „jednomužný“ znamená, že práca nekončí. Chvíľami som mala pocit, že by bolo dobre, keby ma niekto naklonoval.

K tomu sa pridružili rôzne zdravotné problémy a obmedzenia a výhovorka bola na svete. A nielen jedna. Jednoducho som nemala čas. Na seba. Ja nemám ten lichotivý typ metabolizmu, o ktorom píšu vo všetkých mamičkovských časopisoch, pri ktorom všetko, čo počas tehotenstva naberiete na váhe, zaručene zhodíte počas kojenia. Nie, ja som počas tehotenstiev pribrala od 4kg do 13kg (pri každom to bolo inak) a deti vážili takmer všetky okolo 4 kg. Takže pôrodom som sa dostala na predtehotenskú hmotnosť, prípadne aj o dosť nižšie. Problém nastal pri kojení. Vtedy som začala poctivo naberať kilá, ktoré s pribudajúcimi tehotenstvami a teda aj následným kojením nechceli nijako klesnúť.

pred: jeseň 2016 - po: máj 2018, celkový rozdiel 24kg

K tomu ak sa priráta minimálne problém so štítnou žľazou a v poslednom období aj porucha tolerancie glukózy, chudnutie mi šlo naozaj veľmi, veľmi ťažko, resp. takmer vôbec. Bola som nešťastná, čo vám budem hovoriť.

Posledné dva roky som zmenila radikálne stravovanie, aspoň som si to myslela. Snažila som sa jesť pravidelne 5 krát denne, nejedla som samozrejme nič vyprážané, jedla som veľa zeleniny, pila som iba čistú vodu, žiadne sladené nápoje, mäso som mala v jedálničku iba chudé, dopriala som si aj dostatok rýb, popoludní som už nemala v strave sacharidy alebo som ich mala obmedzené na minimum. Všetko to boli také tie správne rady. Výživová poradkyňa ma stále naháňala, že mám viac jesť, tak som sa snažila. A začala som chudnúť. No za takmer rok som schudla len 4kg a moja nadváha bola ďaleko nad to.

Potom som sa namotala na nejaké výživové doplnky, ktoré mi mali zaručene pomôcť zhodiť prebytočné kilá. Takže som sa snažila dodržiavať režim 5 krát denne jedlo, no niektoré som nahradila vraj vhodnými kokteilmi. Toto som zvládla asi 3 mesiace. Ja proste nie som typ na tekutú stravu. Schudla som, ale len minimálne a myslím, že nie veľmi zdravo.

Počula som o všelijakých diétach na istotu, ale nejako sa to priečilo s mojimi predstavami o zdravom živote a tiež zdravom chudnutí. Takže som sa do nich nechcela púšťať. A myslím, že som dobre urobila, môj metabolizmus už aj tak dostával dosť zabrať.

​Pri pravidelných kontrolách u odborných lekárov mi nezabudli pripomenúť, že by som mala schudnúť. Niektorí si mysleli, že sa to musí dať, len mi akosi „zabudli“ povedať, ako konkrétne by som to mala urobiť, keď sa mi vôbec nedarí a pritom sa fakt snažím. Iní pripustili, že to pri mojom zdravotnom stave a tiež vyťaženosti naozaj asi nepôjde.

​A tu sa to niekde zlomilo. Mne keď niekto povie, že sa niečo nedá, v tom okamihu mi nabehnú všetky kolieska v hlave do režimu vzbury a hľadania spôsobu, ako sa to dá.

možno to tak nevyzerá, ale kruhový tréning je celkom makačka

No musela som sa zastaviť a zamyslieť sa nad sebou a mojou motiváciou. Uvedomila som si, že je to viac ako len fyzická záležitosť, že oveľa ťažšie je to po psychickej stránke. Všade okolo je vyvíjaný tlak na ženu v tom, ako má vyzerať. Ako sa má obliekať, ako sa ma líčiť, ako má jesť, koľko má vážiť. Všade samé tabuľky a pravidlá a tabuľky a pravidlá….. a normy. A aj keď som v tom nechcela vedome byť, aj tak som sa chytila do tejto pasce. Vo všetkom som počula: “Mala by si….” Ale kto je ten, kto určuje, čo by som mala? Sú to módne trendy? Sú to celebrity? Sú to iní ľudia okolo mňa? Sú to moje deti? Je to môj manžel? Asi je to všetko dôležité, ale myslím, že najdôležitejšie je to, ako to cítim a prežívam vo svojom vnútri ja sama. Nikto za mňa nemôže urobiť rozhodnutia v mojom živote. Či už ide o stravovanie alebo ide podstatné rozhodnutia týkajúce sa vážnych oblastí. Ja som zodpovedná za seba a za to, aby som sa slobodne rozhodovala. Áno, v mojom živote podstatnú rolu zohráva Boh, ale aj Jeho potrebujem poznať, aby nakoniec riadenie sa tým, čo chce Boh, nebolo riadenie sa tým, čo hovoria ľudia, že chce Boh. Ale toto je zase na celý článok, možno raz…

A tak som prešla postupným prerodom v myslení o sebe samej. Zmierila som sa so sebou, s tým, aká som. Nezačalo to tým, ako vyzerám, ale tým, kto som vo svojej podstate. Potrebovala som do hĺbky spoznať samú seba. A že to je ľahké? No to teda vôbec nie je. Veľa vecí som si o sebe myslela, lebo … ani neviem prečo. Niečo som si zobrala z detstva, niečo som nadobudla počas puberty a niečo sa na mňa nalepilo aj v posledných rokoch (a teda neboli to len tie kilá navyše). Postupne som ale začala zisťovať, že nie všetko, čo o sebe viem, je naozaj pravda. A tak sa začal dlhý proces “prepisovania” dát v mojom mozgu (výsledkom tohto môjho prerodu je aj moja imani – minimalistická kolekcia oblečenia pre sebavedomú ženu). Až potom prišlo na rad telo. Prijať sa taká aká som, pre mňa znamenalo nestresovať sa kvôli tvaru mojich lýtok, veľkosti môjho zadku, výšky môjho čela, hustote mojich vlasov, tvaru mojich nechtov, farby mojich očí, šírky môjho nosa…. Tu sa dá dosadiť všeličo, lebo každá máme na tele niečo, čo by sme rady zmenili. Ale v tom je ten háčik. Načo? Prečo? Kvôli čomu alebo kvôli komu? Kvôli sebe? Naozaj?

​Možno to prichádza aj s vekom, dnes som šťastná, že mám telo, ktoré mi slúži. Telo, ktoré dalo život 8 zdravým deťom. Telo, ktoré funguje dokonale, aj keď som to ja nevymyslela. Fascinuje ma, ako je ľudské telo prispôsobivé a čo všetko dokáže zvládnuť. Ale nedokázala som sa vyrovnať s tým, že moje telo má vyše 20kg nadváhu. Takto to moje telo nebolo naprojektované. Nenarodila som sa s nadváhou a viac ako polovicu svojho života som vážila o dosť menej. Takže prijala som seba samú takú aká som a vyhlásila som vojnu kilám navyše.

moje obľúbené ženské fitko FitSpot a trénerka

Jedno, čo som dovtedy neskúsila, lebo som predsa nemala čas, bolo pravidelné cvičenie. Naozaj poctivý tréning 3 krát do týždňa. Začiatky boli príšerne ťažké. Nikdy pred tým som necvičila. Nebavilo ma to ani keď som bola mladá a takmer o 30kg ľahšia. Ale vravela som si, že toto bude posledná možnosť, že to musím skúsiť. A tak som si kúpila permanentku do ženského fitka. Joj ako vďačná som bola za to, že niekto vymyslel ženské fitko. Chodia tam ženy ako ja. Vždy sú tam trénerky, ktoré rozumejú ženskému telu a jeho potrebám. Po 10 mesiacoch pravidelného stretávania sa už poznáme a sme zohratý tím. Nikdy by som nebola povedala, že ma to bude baviť, ale stalo sa. Len bolo treba začať, dať tomu šancu a vydržať a vydržať a vydržať …. (mimochodom reč je o tomto fitku)

Ale, bol by to príliš rýchly a šťastný koniec, keby som povedala, že iba vďaka cvičeniu som schudla. Vôbec to nešlo tak, ako by som chcela. Po 3 mesiacoch intenzívneho cvičenia som mala dole necelé 3 kg. Áno, všetci mi vraveli, že svaly sú ťažšie ako tuk a tak podobne. A vtedy mi kamarátka, ktorá má podobné zdravotné problémy ako ja, porozprávala o svojom jedálničku. Keď som si dovtedy myslela, že sa stravujem dobre, vyvážene a zdravo, tak som bola na veľkom omyle. Ale konečne som našla stravovací systém, ktorý mi asolútne vyhovuje. Žiadne naháňanie sa na jedlo 5 krát denne a keď som si nestihla dať jedlo v správny čas, už som mala pocit, že som zlyhala a že to už ďalej ani nemá zmysel.

moje obľúbené letné raňajky

A teda ako sa to vlastne stravujem? Jem 3 krát denne. Všetko jedlo si pripravujem doma sama pre seba (teraz už aj pre niektoré deti, ktoré sa ku mne pridali). Nakupujem iba “jednozložkové” (ako som si ich ja nazvala) potraviny. Nie bio, na to nemám peniaze, ani čas, ani chuť. Jem veľa zeleniny, ovocia, chudé mäso, ryby, orechy, huby a syry (keďže mám intoleranciu bielkoviny kravského mlieka a netolerujem ani kozie mlieko, tak môžem iba ovčí syr). Snažím sa jesť čo najviac čerstvého, hlavne teraz v lete. A všetko, čo potrebuje nejaké tepelné spracovanie pripravujem bez tuku. Tuk si pridávam až do hotového jedla. Na ochutenie používam rôzne bylinky. Sem tam si dám k jedlu ryžu, kuskus, quinou.

Ak mám neodolateľnú chuť na sladké – čo sa mi až tak často nestáva, lebo telo si po asi 2 mesiacoch odvykačky od cukru úplne odvyklo a už si ho nevyžaduje, ale predsa ak si chcem dať nejaký dezert, upiekla som si mrkvový alebo cviklový koláč. Recepty sem nebudem písať, lebo som si ich nevymyslela, len som hľadala na nete a urobila som si mix podľa vlastnej vôle a chuti. Ale ak chceš poznať postupy a konkrétne jedlá, napíš mi a ja ti dám konkrétnejšie odpovede 🙂

A toto je naozaj všetko. Je to celkom jednoduché. Prestala som jesť všetko spracovávané mimo domu, čo zákonite obsahuje kadejaké Ečka a ktovie čo všetko ešte, zjednodušila som prípravu jedál a vychutnávam si čistú chuť potravín. Nekombinujem bielkoviny v jednom jedle a tak pomáham telu spracovať, čo dostane a vyťažiť z toho čo najviac. Tým, že jem pravidelne 3 krát denne už vyše polroka, moje telo vie, že svoju “dávku” dostane a tak sa nemusí stresovať a ukladať aj to, čo nepotrebuje. Cítim sa neporovnateľne lepšie ako kedykoľvek pred tým aj preto, že viem, že sa konečne starám o svoju dušu aj o svoje telo.

A je tu ešte jedna vec, ktorá sa mi osvedčila. S tou kamarátkou sme si písali takmer každý deň ráno, ako sa nám darí s jedlom. Bolo to úžasne povzbudzujúce a motivačné. Vždy sme sa navzájom podržali, keď sa jednej alebo druhej nedarilo. Toto bol najväčší prínos a najsilnejšia podpora. Boli sme spolu na jednej lodi a mali sme rovnaký cieľ.

Rozhodnutím zmeniť niečo vo svojom živote som veľa získala. Nadobudla som nový obraz o sebe ako žene, zmierila som sa so sebou, zlepšil sa môj zdravotný stav, utužilo sa jedno priateľstvo, ktoré nie je len o chudnutí 🙂

Tak čo, pridáš sa ku mne? Ak nevieš, ako začať a ako na to, kľudne mi napíš. Poteším sa, pomôžem ti mojimi skúsenosťami a možno z nás budú tiež kamarátky 🙂

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Keď myslieť na seba nie je sebecké.

Trvalo mi dlhé roky, kým som pochopila, že myslieť na seba nemusí nevyhnutne znamenať sebectvo. Ani neviem, ako som prišla na to, že by to malo byť sebecké. Akosi sa mi to samo natláčalo do hlavy a ťažko sa mi potom myslelo na seba. Lebo veď ja nechcem byť sebecká. Teraz už vlastne ani neviem, prečo som nechcela. Teda nechcela byť sebecká. Asi preto, že byť sebecká je zlé. Znamená to niečo, čo je mimo nejakú normu prijateľnosti.

​Lenže moja neochota pozrieť sa pravde do očí ma stála dlhé roky života. A vlastne skôr prežívania a chradnutia ako života. Mala som čas na všetko – na muža, na deti, na prácu, na dobrovoľníctvo, na iných ľudí… len nie na seba. Veď načo? Všetko zvládam a na mne predsa nezáleží. Ale mýlila som sa. A ako veľmi.

Veľmi na mne záleží. Presne tak isto ako na každom ďalšom človeku. Raz som si starý známy výrok, ktorý hovorí: Miluj svojho blížneho ako seba samého, prehodila naopak: Miluj seba samého ako miluješ svojho blížneho. A vtedy mi to došlo. Ja som schopná sa starať o všetkých okolo, len nie o seba. Ale prečo? Mala som na to kopec dôvodov, od toho, že som bola niekde vo svojom vnútri presvedčená, že veď na mne predsa nezáleží, veď ja to všetko zvládnem. Cez to, že prijať samu seba bolo niečo ako scifi a mať sa naozaj rada taká aká som, misia takmer nemožná. Až po to, že som sa natoľko zaneprázdnila množstvom aktivít, ktoré boli samé o sebe skutočne značne prospešné a chvályhodné, že už mi nezostal čas ani chuť a ani energia na seba.

Až som to nakoniec nezvládla. Áno, čítaš dobre. Nezvládla som to. Chcela som do celého môjho sveta zakričať, že už nevládzem a nič nezvládam, že mám toho všetkého plné zuby a nechce sa mi už nič. Kričala som nemo. Nikto to nepočul. Veď ako by niekto mohol, keď na mne predsa nezáleží, veď ja to musím zvládnuť… najlepšie sama. Ale aj keď som si myslela, že to nikto nepočul, predsa sa niečo zmenilo. Tam niekde hlboko dnu, takmer na dne mojej duše. Zrazu bola oslobodená. Oslobodená z dlhoročného väznenia samej seba. A pomalými neistými krôčikmi, ako mále dieťa, sa vybrala novým smerom, o ktorom si myslela, že už neexistuje. Matne si ešte pamätala, že o ňom kedysi počula, ale nebola si už istá tým, či bol skutočný.

A čo to znamenalo v praxi? Jednoduché kroky k sebaobjaveniu, dovolenie si byť sama sebou a byť aj sama. Učenie sa schopnosti povedať nie nielen sebe, ale aj iným ľuďom, aj manželovi, aj deťom. A že toto bolo to najťažšie, ach, to nemusím ani písať. Však veď dovtedy nikto z nich nepočul z úst mamy slovko nie. (teda nie úplne, lebo veď malému štuplíkovi treba často povedať nie, nechytaj elektriku, nie, nemôžeš si len tak vybehnúť na cestu…) ale toto nie bolo zrazu iné. Bolo prekvapujúce, zaskočilo ich to, ale nezostalo im nič iné, ako zmieriť sa s ním. A postupne sa im to darilo stále lepšie a lepšie.

Dnes im už vôbec nepríde čudné, že chodím sama cvičiť tri krát do týždňa. Nezdá sa im čudné, že si vybehnem s kamarátkou von a ich nechám doma. Pochopili, že aj keď nemám rada nakupovanie, radšej si to urobím bez nich, že im nič neutečie, keď nepôjdu na nákup so mnou. Že ísť ku kaderníčke nie je vôbec snobské, ale je to skrátka niečo, čo pre seba môžem urobiť. Sadnúť si len tak k stolu a maľovať si, lebo sa to mne práve chce, je tiež môj čas na seba samú. Uložiť sa do môjho obľúbeného kresla a len tak si čítať je viac než zdraviu prospešné. Ísť s manželom na prechádzku alebo do kina je síce viac starostlivosť o rast a prežitie manželstva a o tom napíšem niekedy nabudúce, ale aj to je niečo, kedy poviem deťom nie. A je toho postupne stále viac, čo doprajem sama sebe. Na mnoho z týchto činností som rokmi postupne zabudla. A dnes s odstupom času viem, že to bola chyba, ktorá ochudobnila nielen mňa, ale aj mojich najbližších. Lebo ja som už nebola ja, ale len nejaké úlomky mňa a tak zo mňa aj tak nemali toľko, ako teraz. Okrem toho to malo dopad aj na výchovu, teda aspoň nejakú jej časť. Lebo veď akým vzorom som bola mojim deťom, keď som sa takmer vôbec nestarala o moje duševné zdravie a pohodu? Dnes som hrdá na to, že moje deti vidia, že viem aj oddychovať, že viem aj vypnúť a že viem aj povedať nie. Potrebujú to ako soľ v dnešnom svete, kde je obrovské množstvo príležitostí podať najlepší výkon – áno, táto minca má aj druhú stranu, zároveň žijeme v individualistickom svete, kde je fajn nepozerať sa iba na seba a vnímať aj potreby iných ľudí, ale všetkého veľa škodí a obe strany by mali byť zdravo vyvážené. Niektorí z nás majú tendenciu byť na seba príliš prísni a nič si nedovoliť a iní sú zase prísni na všetkých, len nie na seba.

Akokoľvek, ja viem, že som urobila najlepšie, čo som mohla pre moje deti, keď som začala žiť aj pre seba. A som rada, že som to stihla ešte v čase, keď sú všetci doma a mohli to zažiť na vlastnej koži. Lebo tak viem, že je väčšia pravdepodobnosť, že nebudú opakovať moje chyby. A tiež viem, že aj ich život je teraz lepší preto, že ja som spokojnejšia so svojim životom.

Mimochodom, šaty, ktoré mám na sebe, sú tiež mojim dielom, nájdete ich na www.imani.sk

Som obyčajná mama na ceste…

Som obyčajná mama na ceste...

Jednoducho som mama na ceste životom… Bola som tehotná celých 6 rokov svojho života a kojila som dokopy niečo vyše 7 rokov. Samej mi tieto čísla pripadajú celkom slušne vysoké. I keď viem, že niektoré mamy dojčia svoje deti aj dlhšie a pritom ich majú o dosť menej.

A o tom to práve je. Som obyčajná mama. Chcela som vždy pre moje deti to najlepšie a najsprávnejšie. Mám tendenciu naštudovať si všetko, čo sa dá a potom sa tým riadiť. No v istom období mi došlo, že z toho obrovského množstva informácií, ktoré sú dnes k dispozícii, si len ťažko viem vybrať to správne.

No a tak sa stalo, že som sa postupne prestala stresovať pre všetko, čo som mohla pokaziť alebo urobiť zle a tým ublížiť svojim deťom. Ach jaj, moja najstaršia dcéra by vedela rozprávať celé príbehy o mojom sebaobviňovaní, ona ich zažila už ako puberťáčka a prežila ich dôsledky a tým chtiac-nechtiac pomohla svojim mladším súrodencom, aby toto už zažívať nemuseli. Asi to je nejakým spôsobom údel najstarších detí v rodine (sama som bola doma najstaršia z troch).

Dnes som vďačná za každý okamih, ktorý spolu prežijeme v reálnom čase. Neničím sa kvôli minulosti. Ak som urobila niečo zle a prišla som na to, snažím sa to napraviť nakoľko sa to len dá. Nestresujem sa kvôli budúcnosti, lebo ona skrátka bude a budem ju riešiť keď príde.

Užívam si život tu a teraz. Užívam si slobodu ako nikdy pred tým.

A s touto slobodou prišlo aj dopriatie slobody ostatným, ktorí možno nerobia veci tak ako ja, ale robia ich tak, ako najlepšie (som večný optimista a stále znovu verím ľuďom a ich dobrému srdcu) vedia v tomto čase. Môžem si ich vypočuť, môžem sa od nich poučiť, ak chcem. Môžem im povedať o tom, ako som to prežila ja, ak ich to zaujíma. No v každom prípade ich môžem nechať žiť.

Tak sa teda nechajme ŽIŤ.

Nová etapa života.

Nová etapa života.

Pred vyše dvoma rokmi, keď sa číslo uvádzajúce môj vek menilo z trojky na štvorku, ma zaskočila moja sestra otázkou, či sa cítim stará. Úprimne, prekvapilo ma to. Niekde hlboko vo svojom vnútri som vtedy vedela, že to najlepšie ma ešte len čaká. A nemýlila som sa.

Za posledné obdobie som prešla hlbokými zmenami. Neboli to len zmeny na povrchu, tých som už za svoj život skúsila niekoľko, ale nikdy neboli dosť uspokojivé. Tieto zmeny ťali do živého, zasahovali celú moju podstatu, o ktorej som si kedysi myslela, že som to ja. Boli to zmeny, ktoré otriasli mojimi základmi a vytvorili niečo nové, čo stále objavujem.

Denník mamy je blog o žene, ktorá je ako ty. O žene, ktorá bojuje so všetkými možnými myšlienkami o sebe, svojich deťoch aj o svojom chlapovi (či už je alebo práveže nie je). Budem písať o rôznych oblastiach života a o tom, ako som ich prežila. Nemám patent na rozum a neviem ti povedať, čo máš urobiť, keď si sa v živote stretla s nejakým problémom. Viem ti ale ukázať aspoň kúsok z môjho života, malé útržky z každodenných zápasov, víťazstiev aj prehier. Možno budú pre teba inšpiráciou a zábleskom nádeje, že sa to dá nielen prežiť, ale že si to môžeš aj užiť.

Za posledné roky som pochopila, že keď sa hovorí o tom, že všetko je v našej hlave, tak je na tom obrovský kus pravdy. Keď mi pred pár rokmi niekto radil, že sa musím zmeniť ja, aby sa veci okolo mňa diali inak, bola som na to už pomaly alergická. Doslova ma to otravovalo. Ja som už nevedela, ako viac sa mám zmeniť a byť lepšia, dokonalejšia, správnejšia… A to teda nie žeby som bola kedy dokonalá, ale stále som mala pocit, že ak sa hovorí o zmene, hovorí sa o zmene k tým správnym formám, správnym myšlienkam, správnym spôsobom a správnym reakciám. Bolo to ubíjajúce a zničujúce. Podávala som brutálny výkon. Najprv ako žena a matka, potom sa to preklopilo do kresťanského výkonu. Robila som všetko správne… naoko. Bolo to spoločensky akceptovateľné.

Ale to nestačilo. Môj život mal aj tak pachuť niečoho, čo sa mi v tom nepáčilo. Aj tak som nebola šťastnejšia a spokojnejšia. Práve naopak. Ťahalo ma to stále hlbšie a hlbšie… na samé dno.

A ako to už býva, padnúť na dno je vlastne pozitívne, lebo hlbšie sa už vraj ísť nedá a tak sa dá očakávať, že sa od toho dna konečne odrazíš a bude to lepšie. Ale nikto mi nepovedal, že to bude poriadne ťažké. To odrazenie sa od dna vyžadovalo veľa sily a tej som teda na rozdávanie práve nemala, keďže som si ju minula cestou dole. Bolelo to šialeným spôsobom. A to ešte nehovorím o tom, že po chabom pokuse o odpichnutie sa od dna som zrazu nadobro stratila pevnú zem pod nohami a mala som pocit, že sa všetko okolo mňa trasie. Boli to dni, týždne, až mesiace, keď som si nebola istá tým, že som sa vydala správnym smerom, ktorý bude prospešný pre mňa, aj pre mojich najbližších.

Ale dnes s istotou viem, že sa mi nič lepšie nemohlo stať, ako vydať sa na túto pre mňa neprebádanú cestu smerom nad hladinu. Nakoniec som si užívala aj ten proces objavovania nového života, akoby som pod hladinou priezračného mora videla všetku tú nádheru, len nemo plávajúcu okolo mňa. Bola som v tom tichu sama so sebou… a s Bohom.

A o tom, ako a čo som v tomto procese objavovala, bude tento blog. Bude o mne a bude aj o tebe, lebo som si istá, že v mnohých mojich otázkach budeš počuť svoje otázky, v mnohých mojich okolnostiach uvidíš svoje okolnosti a v mnohých mojich skúsenostiach to budú aj tvoje skúsenosti. Bude to tu o tom, ako byť mamou a nezblázniť sa, o tom ako pracovať popri rodine a zvládnuť to správne vyvážiť a tiež o tom a to v neposlednom rade, čo to znamená byť ŽENOU a užívať si to so všetkým, čo k tomu patrí.