Nika Macinská

Telo. Stačí to?

Toto nebude iba môj záznam toho, čo sa deje, keď absolvujete abdominoplastiku, inými slovami operáciu brucha. Bude to pohľad do duše. Tak trochu ubolenej. Ale prekvapivo stále túžiacej žiť.

Keď som bola násťročná… vlastne ani neviem isto, ako som sa cítila vo vlastnom tele. Ale pozitívne to nebolo. Veľakrát som si myslela, že by som radšej bola chalan. Byť ženou mi prišlo šialene náročné. Mala som pocit, že na ženu sú kladené nesplniteľné nároky. V každej oblasti. A zároveň je žena v mnohých oblastiach podceňovaná.

Zažívala som sexuálne obťažovanie, aj sexuálne zneužívanie, popravde nič výnimočné, predovšetkým to prvé. To druhé je už vyšší level. No obťažovanie… ktorá žena to nezažila aspoň raz v živote? Na ktorú nepatrične nepískali chlapi na ulici, či nemali poznámky o jej tele… akokoľvek pozitívne by tie poznámky boli. A vážne si nespomínam, že by sme my, dievčatá, akokoľvek komentovali telá chalanov. Vlastne si vôbec neviem predstaviť, že by sme zahíkali na ulici, keby prešiel okolo nejaký fešák so širokými ramenami, ba čo viac, videli by sme v jeho rozkroku pod nohavicami väčší objem. Zato na ženské prsia sa takto reaguje bez ostychu. A ja nie som proti obdivu ženského tela ako takého, fakt mi je príjemné, keď mi to v intímnom prostredí a v intímnej chvíli dá partner jasne najavo. Ale… na ulici mi to vadí. V práci mi to vadí. Spomínam si na minuloročnú situáciu v práci, kde sme boli štyri ženy a dvaja muži v jednej miestnosti pri príprave propagačného videa. Pripravovali sme priestor a na stole boli otlačky, tak ich jedna zo žien chcela odstrániť. V tom sa ozval jeden z mužov a hodil do éteru nadmieru nevhodnú poznámku o leštení… áno, bola dvojzmyselná. Áno, bola nevhodná.

Často v takých situáciách pozorujem okolie, ako zareaguje. Veľmi často sa ženy zasmejú. A najčastejšie sa nesmejú preto, že by im to prišlo smiešne, ale preto, že nevedia inak zareagovať. A mne je to ľúto. Keď sa o tom s nimi rozprávam, povedia, že v tej chvíli naozaj nevedia ako zareagovať, lebo im beží v hlave rozpor medzi označením za “feministky” a obranou svojej dôstojnosti. Radšej to prejdu mlčaním, ako by mali otvárať nepríjemné témy a tak “upozorniť” na seba. Nechcú takúto pozornosť. A fakt mi je z toho smutno.

Zažívala som aj body shaming – také čudné slovné spojenie, pri ktorom si možno poviete: výmysel dnešnej doby. Ale nie, ono to tu bolo stále. Hodnotenie podľa tela. Podľa nejakých divných noriem a pravidiel. Zvyčajne je to čisto subjektívne. Bola som totiž príliš chudá, vychrtlá, špajla… takéto všeličo som o sebe počúvala. S malým zadkom, s veľkým nosom… aspoň že tie prsia som mala veľké – toto všetko do bodky mi hovorili poniektorí. Nebolo to vôbec príjemné.

Do toho vyrastanie v rodine, kde otec mal chorú predstavu o tom, ako má žena vyzerať a že mama bola podľa neho vždy tučná, že komentoval telá nás dievčat a zvyčajne neprimerane… to všetko sa podpísalo pod moje vnímanie seba samej cez telo.

Takto som si skrátka akosi žila so svojim telom roky. Potom som rodila. Potom som sa starala o všetky deti. O domácnosť. O veľa vecí nutných pre život. A moje telo sa s vekom a záťažou menilo. Nie, nebola som spokojná s tým, ako vyzerám. Mala som na sebe viac ako 25kg nadváhy a výrazne ma to obmedzovalo. Čítala som všelijaké motivačné citáty o tom, ako je dôležité prijať sa taká aká som a všetko bude okej. Ale mne to fakt nešlo. Ja som to nevedela prijať. Tú nadváhu. Tie tukové vankúše, ktoré ma schovali a ja som mala pocit, že som niekde v tom tele, len ma nevidno. Snažila som sa schudnúť. Rôznymi spôsobmi, ale nešlo mi to.

Podarilo sa mi to až vtedy, keď sa niečo zmenilo vo mne. Dosť radikálne sa to zmenilo. Dnes viem, že som sa vtedy konečne začala dostávať spod toho tlaku, ktorým som bola zaťažená roky rokúce. Ako obeť. Predovšetkým obeť nezdravých mužov. Začalo to otcom, pokračovalo rôznymi inými a nakoniec manželom. A áno, nevedela som, že som obeť, to hovorím dnes, lebo dnes to už viem. A keď som to aj postupne zisťovala, nebolo to vôbec jednoduché. Najprv pochopiť, čo to vlastne obeť je a čo s tým. Šlo to ťažko, bolo to náročné, bolelo to… Chcelo to čas. Ale postupne som sa z toho dostávala von. Verejne som sa začala prejavovať niekde v tom celom procese uzdravovania mojej duše. A dnes som tu. Teraz. A takto. Ktovie, ako to bude vyzerať o ďalších pár rokov…

No a niekde v tom celom, keď som už aj odhodila tie nadbytočné kilá, sa odhalilo moje brucho. O ktorom som si dovtedy myslela, že je len tučné a obalené tukom. No nebolo to tak. Všetky ostatné časti tela sa dostali do primeranej formy, no to brucho nie a nie. Stále vyzeralo ako… takmer tehotné. Takmer preto, že na ňom navyše ešte dole prevísala koža. No nič moc, čo vám poviem. V oblečení to vyzeralo vcelku dobre, lebo veď som si vedela vybrať strihy tak, aby zvýraznili to na pohľad pozitívne a zakryli to choré. (Och aká paralela s tým mojim životom, dlhé roky som to negatívne maskovala, nielen na tele. No kým som maskovala, nedalo sa pohnúť z miesta).

Vďaka poznámke jedného chirurga som sa dozvedela, že mám diastázu. Ale tvrdil, že to nemá zmysel operovať, že to sa mi aj tak urobí znovu. Tak mi len opravil pruh. A popritom mi ešte stihol vybrať žlčník, lebo ani ten sa mu nepozdával. A ja sa vlastne ani nečudujem, môj žlčník bol dlhodobo zrejme akýmsi hromozvodom v tele a vcelku si to odniesol. Teda všetky tie roky ubližovania a dusenia v sebe. Tak som to na nejaký čas zabalila a vzdala. Snažila som sa zmieriť s tým, že už nadobro neuvidím svoje brucho v normálnom zdravom stave. Cvičila som odporúčané cviky, lebo už som teda vedela, čo je diastáza a že robiť klasické sklápačky fakt nepomôže. No ani to nepomáhalo. Moja (ne)kamoška diastáza bola príliš veľká. Bolelo to. Všetko, celý chrbát, ruky… celé telo. Lebo to dôležité silové centrum tela bolo totálne oslabené (zase vidím paralelu so svojim životom ako takým. Bola som oslabená zvnútra. Moje vedomie vlastnej hodnoty ako človeka bolo totálne rozsekané na márne kúsky. Nečudo, že som sa nevedela pozviechať)

Tesne pred operáciou a 3 mesiace po.

Ale niekde v tom celom som postupne zisťovala, že mám nádej. Že sa to dá opraviť a že sa to nemusí vrátiť späť do pokazeného stavu. Že to vyžaduje prácu a režim. No ten som už akotak mala. Tak som sa odhodlala. Hľadala som chirurga, ktorý mi nepovie, že je to zbytočné a zároveň chirurga, ktorý ma nezoperuje iba preto, že zoperuje kohokoľvek a akokoľvek. A našla som.

Keď som prvýkrát zašla na konzultáciu, bola som rozklepaná, ale odhodlaná. Upokojil ma, povedal ako to je, aj s rizikami, aj o tom, že tá diastáza je fakt zlá, aj o tom, že si myslí, že to dáme… A dali sme. Pred siedmymi mesiacmi som to po niekoľkých odkladoch absolvovala.

Bolelo to ako… sviňa, sa hovorí. Tak vlastne neviem, čo to znamená, ale vystihuje to asi to, že veľmi. Fakt som si nadávala, že či mi bolo ešte aj toto treba v tom celom šialenstve, v ktorom som sa minulý rok ocitla. Ale aj napriek tej bolesti som vedela, že bolo. Potrebovala som opraviť svoje vnútro. Fyzicky. Tak ako sa opravovalo moje vnútro… psychicky.

A aj to fyzické hojenie trvalo dosť dlho. Dnes už fungujem veľmi dobre. A je mi oveľa lepšie. A neskrývam to, čo považujem za nedostatok. Ani na tele, ani na duši. A je mi ľahšie. Oveľa.

Jediné, čo ma po operácii zaskočilo, nebolo to, že to bolí. To som v podstate očakávala. Bolo to podobné ako po sekcii. Ťažko sa mi hýbalo, ale s každým ďalším dňom to bolo lepšie a lepšie. Dodržiavala som všetky pokyny lekára, už v treťom týždni po operácii som zašla za gynekologickou fyzioterapeutkou, aby som nič nezanedbala. Ale teda to, čo ma šokovalo, bol stav pooperačnej rany. Na to ma nikto nepripravil. Nevidela som žiadne reálne fotografie toho, ako to vyzerá. Lebo po sekcii tá rana vyzerá inak. A zhrozila som sa pri pohľade na tú nazberanú kožu dole pod bruchom. Vtedy ma utešila jedna žena, ktorá si tým istým sama prešla a poslala mi svoje fotky. Neboli síce tak čerstvo po operácii, no vyzeralo to podobne ako to moje. A ukázala mi aj aktuálne fotky, pár rokov po operácii. A ja som vedela, že to bude dobré a aj to moje telo sa s tým vysporiada. Vtedy som si povedala, že až budem mať peknú jazvu, ukážem vám, ako to vyzeralo tesne po.

6 dní po operácii, 11 dní po operácii a 7 mesiacov po.

Nuž a sedem mesiacov ešte nie je pár rokov a ja predpokladám, že sa to ešte viac zahojí a bude to celé takmer neviditeľné, ale už teraz to vyzerá super.

A nehovoriac o tom, ako dobre mi je. Nebolí ma celý človek, keď prejdem 15km, ani keď sa ráno zobudím. Netŕpnu mi ruky, nemám problém zodvihnúť tašku bez strachu, že mi zase praskne brušná stena, užívam si akýkoľvek pohyb. A tiež pohľad do zrkadla. Ide to ruka v ruke. Nedá sa to od seba oddeliť. Duša a telo patria k sebe. Jedno bez druhého nefunguje. Preto je dôležité, ako sa má vaša duša vo vašom tele.

Moja sa má teraz dobre. Bolí… ale pre iné. No už to neskrývam.

Vďačná som… môjmu chirurgovi MUDr. Martinovi Boháčovi a gynekologickej fyzioterapeutke Mgr. Zuzane Wolekovej

Moje uvoľnené brucho pred operáciou a cca 3 mesiace po nej.
A tejto fotke sa mi fakt nechcelo veriť, keď mi ju poslali z ambulancie. Ela sa na to pozerala, že "nieee!" také brucho si fakt nemohla mať. To už nie je ani pravda.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *