Aj ja som ešte chcela vyzerať dobre, nielen dobre na 8 detí.
Posledné roky môjho života som strávila s deťmi a všetkým, čo s nimi súvisí. Okrem toho som ich trávila aj prácou, lebo veď mať vlastný podnik, hoci len malinký, takmer „jednomužný“ znamená, že práca nekončí. Chvíľami som mala pocit, že by bolo dobre, keby ma niekto naklonoval.
K tomu sa pridružili rôzne zdravotné problémy a obmedzenia a výhovorka bola na svete. A nielen jedna. Jednoducho som nemala čas. Na seba. Ja nemám ten lichotivý typ metabolizmu, o ktorom píšu vo všetkých mamičkovských časopisoch, pri ktorom všetko, čo počas tehotenstva naberiete na váhe, zaručene zhodíte počas kojenia. Nie, ja som počas tehotenstiev pribrala od 4kg do 13kg (pri každom to bolo inak) a deti vážili takmer všetky okolo 4 kg. Takže pôrodom som sa dostala na predtehotenskú hmotnosť, prípadne aj o dosť nižšie. Problém nastal pri kojení. Vtedy som začala poctivo naberať kilá, ktoré s pribudajúcimi tehotenstvami a teda aj následným kojením nechceli nijako klesnúť.
K tomu ak sa priráta minimálne problém so štítnou žľazou a v poslednom období aj porucha tolerancie glukózy, chudnutie mi šlo naozaj veľmi, veľmi ťažko, resp. takmer vôbec. Bola som nešťastná, čo vám budem hovoriť.
Posledné dva roky som zmenila radikálne stravovanie, aspoň som si to myslela. Snažila som sa jesť pravidelne 5 krát denne, nejedla som samozrejme nič vyprážané, jedla som veľa zeleniny, pila som iba čistú vodu, žiadne sladené nápoje, mäso som mala v jedálničku iba chudé, dopriala som si aj dostatok rýb, popoludní som už nemala v strave sacharidy alebo som ich mala obmedzené na minimum. Všetko to boli také tie správne rady. Výživová poradkyňa ma stále naháňala, že mám viac jesť, tak som sa snažila. A začala som chudnúť. No za takmer rok som schudla len 4kg a moja nadváha bola ďaleko nad to.
Potom som sa namotala na nejaké výživové doplnky, ktoré mi mali zaručene pomôcť zhodiť prebytočné kilá. Takže som sa snažila dodržiavať režim 5 krát denne jedlo, no niektoré som nahradila vraj vhodnými kokteilmi. Toto som zvládla asi 3 mesiace. Ja proste nie som typ na tekutú stravu. Schudla som, ale len minimálne a myslím, že nie veľmi zdravo.
Počula som o všelijakých diétach na istotu, ale nejako sa to priečilo s mojimi predstavami o zdravom živote a tiež zdravom chudnutí. Takže som sa do nich nechcela púšťať. A myslím, že som dobre urobila, môj metabolizmus už aj tak dostával dosť zabrať.
Pri pravidelných kontrolách u odborných lekárov mi nezabudli pripomenúť, že by som mala schudnúť. Niektorí si mysleli, že sa to musí dať, len mi akosi „zabudli“ povedať, ako konkrétne by som to mala urobiť, keď sa mi vôbec nedarí a pritom sa fakt snažím. Iní pripustili, že to pri mojom zdravotnom stave a tiež vyťaženosti naozaj asi nepôjde.
A tu sa to niekde zlomilo. Mne keď niekto povie, že sa niečo nedá, v tom okamihu mi nabehnú všetky kolieska v hlave do režimu vzbury a hľadania spôsobu, ako sa to dá.
No musela som sa zastaviť a zamyslieť sa nad sebou a mojou motiváciou. Uvedomila som si, že je to viac ako len fyzická záležitosť, že oveľa ťažšie je to po psychickej stránke. Všade okolo je vyvíjaný tlak na ženu v tom, ako má vyzerať. Ako sa má obliekať, ako sa ma líčiť, ako má jesť, koľko má vážiť. Všade samé tabuľky a pravidlá a tabuľky a pravidlá….. a normy. A aj keď som v tom nechcela vedome byť, aj tak som sa chytila do tejto pasce. Vo všetkom som počula: “Mala by si….” Ale kto je ten, kto určuje, čo by som mala? Sú to módne trendy? Sú to celebrity? Sú to iní ľudia okolo mňa? Sú to moje deti? Je to môj manžel? Asi je to všetko dôležité, ale myslím, že najdôležitejšie je to, ako to cítim a prežívam vo svojom vnútri ja sama. Nikto za mňa nemôže urobiť rozhodnutia v mojom živote. Či už ide o stravovanie alebo ide podstatné rozhodnutia týkajúce sa vážnych oblastí. Ja som zodpovedná za seba a za to, aby som sa slobodne rozhodovala. Áno, v mojom živote podstatnú rolu zohráva Boh, ale aj Jeho potrebujem poznať, aby nakoniec riadenie sa tým, čo chce Boh, nebolo riadenie sa tým, čo hovoria ľudia, že chce Boh. Ale toto je zase na celý článok, možno raz…
A tak som prešla postupným prerodom v myslení o sebe samej. Zmierila som sa so sebou, s tým, aká som. Nezačalo to tým, ako vyzerám, ale tým, kto som vo svojej podstate. Potrebovala som do hĺbky spoznať samú seba. A že to je ľahké? No to teda vôbec nie je. Veľa vecí som si o sebe myslela, lebo … ani neviem prečo. Niečo som si zobrala z detstva, niečo som nadobudla počas puberty a niečo sa na mňa nalepilo aj v posledných rokoch (a teda neboli to len tie kilá navyše). Postupne som ale začala zisťovať, že nie všetko, čo o sebe viem, je naozaj pravda. A tak sa začal dlhý proces “prepisovania” dát v mojom mozgu (výsledkom tohto môjho prerodu je aj moja imani – minimalistická kolekcia oblečenia pre sebavedomú ženu). Až potom prišlo na rad telo. Prijať sa taká aká som, pre mňa znamenalo nestresovať sa kvôli tvaru mojich lýtok, veľkosti môjho zadku, výšky môjho čela, hustote mojich vlasov, tvaru mojich nechtov, farby mojich očí, šírky môjho nosa…. Tu sa dá dosadiť všeličo, lebo každá máme na tele niečo, čo by sme rady zmenili. Ale v tom je ten háčik. Načo? Prečo? Kvôli čomu alebo kvôli komu? Kvôli sebe? Naozaj?
Možno to prichádza aj s vekom, dnes som šťastná, že mám telo, ktoré mi slúži. Telo, ktoré dalo život 8 zdravým deťom. Telo, ktoré funguje dokonale, aj keď som to ja nevymyslela. Fascinuje ma, ako je ľudské telo prispôsobivé a čo všetko dokáže zvládnuť. Ale nedokázala som sa vyrovnať s tým, že moje telo má vyše 20kg nadváhu. Takto to moje telo nebolo naprojektované. Nenarodila som sa s nadváhou a viac ako polovicu svojho života som vážila o dosť menej. Takže prijala som seba samú takú aká som a vyhlásila som vojnu kilám navyše.
Jedno, čo som dovtedy neskúsila, lebo som predsa nemala čas, bolo pravidelné cvičenie. Naozaj poctivý tréning 3 krát do týždňa. Začiatky boli príšerne ťažké. Nikdy pred tým som necvičila. Nebavilo ma to ani keď som bola mladá a takmer o 30kg ľahšia. Ale vravela som si, že toto bude posledná možnosť, že to musím skúsiť. A tak som si kúpila permanentku do ženského fitka. Joj ako vďačná som bola za to, že niekto vymyslel ženské fitko. Chodia tam ženy ako ja. Vždy sú tam trénerky, ktoré rozumejú ženskému telu a jeho potrebám. Po 10 mesiacoch pravidelného stretávania sa už poznáme a sme zohratý tím. Nikdy by som nebola povedala, že ma to bude baviť, ale stalo sa. Len bolo treba začať, dať tomu šancu a vydržať a vydržať a vydržať …. (mimochodom reč je o tomto fitku)
Ale, bol by to príliš rýchly a šťastný koniec, keby som povedala, že iba vďaka cvičeniu som schudla. Vôbec to nešlo tak, ako by som chcela. Po 3 mesiacoch intenzívneho cvičenia som mala dole necelé 3 kg. Áno, všetci mi vraveli, že svaly sú ťažšie ako tuk a tak podobne. A vtedy mi kamarátka, ktorá má podobné zdravotné problémy ako ja, porozprávala o svojom jedálničku. Keď som si dovtedy myslela, že sa stravujem dobre, vyvážene a zdravo, tak som bola na veľkom omyle. Ale konečne som našla stravovací systém, ktorý mi asolútne vyhovuje. Žiadne naháňanie sa na jedlo 5 krát denne a keď som si nestihla dať jedlo v správny čas, už som mala pocit, že som zlyhala a že to už ďalej ani nemá zmysel.
A teda ako sa to vlastne stravujem? Jem 3 krát denne. Všetko jedlo si pripravujem doma sama pre seba (teraz už aj pre niektoré deti, ktoré sa ku mne pridali). Nakupujem iba “jednozložkové” (ako som si ich ja nazvala) potraviny. Nie bio, na to nemám peniaze, ani čas, ani chuť. Jem veľa zeleniny, ovocia, chudé mäso, ryby, orechy, huby a syry (keďže mám intoleranciu bielkoviny kravského mlieka a netolerujem ani kozie mlieko, tak môžem iba ovčí syr). Snažím sa jesť čo najviac čerstvého, hlavne teraz v lete. A všetko, čo potrebuje nejaké tepelné spracovanie pripravujem bez tuku. Tuk si pridávam až do hotového jedla. Na ochutenie používam rôzne bylinky. Sem tam si dám k jedlu ryžu, kuskus, quinou.
Ak mám neodolateľnú chuť na sladké – čo sa mi až tak často nestáva, lebo telo si po asi 2 mesiacoch odvykačky od cukru úplne odvyklo a už si ho nevyžaduje, ale predsa ak si chcem dať nejaký dezert, upiekla som si mrkvový alebo cviklový koláč. Recepty sem nebudem písať, lebo som si ich nevymyslela, len som hľadala na nete a urobila som si mix podľa vlastnej vôle a chuti. Ale ak chceš poznať postupy a konkrétne jedlá, napíš mi a ja ti dám konkrétnejšie odpovede 🙂
A toto je naozaj všetko. Je to celkom jednoduché. Prestala som jesť všetko spracovávané mimo domu, čo zákonite obsahuje kadejaké Ečka a ktovie čo všetko ešte, zjednodušila som prípravu jedál a vychutnávam si čistú chuť potravín. Nekombinujem bielkoviny v jednom jedle a tak pomáham telu spracovať, čo dostane a vyťažiť z toho čo najviac. Tým, že jem pravidelne 3 krát denne už vyše polroka, moje telo vie, že svoju “dávku” dostane a tak sa nemusí stresovať a ukladať aj to, čo nepotrebuje. Cítim sa neporovnateľne lepšie ako kedykoľvek pred tým aj preto, že viem, že sa konečne starám o svoju dušu aj o svoje telo.
A je tu ešte jedna vec, ktorá sa mi osvedčila. S tou kamarátkou sme si písali takmer každý deň ráno, ako sa nám darí s jedlom. Bolo to úžasne povzbudzujúce a motivačné. Vždy sme sa navzájom podržali, keď sa jednej alebo druhej nedarilo. Toto bol najväčší prínos a najsilnejšia podpora. Boli sme spolu na jednej lodi a mali sme rovnaký cieľ.
Rozhodnutím zmeniť niečo vo svojom živote som veľa získala. Nadobudla som nový obraz o sebe ako žene, zmierila som sa so sebou, zlepšil sa môj zdravotný stav, utužilo sa jedno priateľstvo, ktoré nie je len o chudnutí 🙂
Tak čo, pridáš sa ku mne? Ak nevieš, ako začať a ako na to, kľudne mi napíš. Poteším sa, pomôžem ti mojimi skúsenosťami a možno z nás budú tiež kamarátky 🙂