Ešte je to veľmi čerstvé, ale pravda je, že neviem písať o niečom inom, keď práve táto téma mnou v posledných dňoch veľmi intenzívne hýbala. A tak som sa rozhodla napísať to, čo mám na srdci. Kľudne tento článok preskočte v čítaní, ak sa vám chce. Nenahnevám sa. Toto bude môj výlev po tom, ako som zažívala každodenný stres.

Začalo to tak nevinne. Keď mi 17 ročný syn oznámil, že si asi natiahol sval na nohe, neprikladala som tomu veľkú dôležitosť ani ja, ani on sám. No o dva dni, keď som uvidela jeho nohu, aj to len vďaka tomu, že sa ešte nenastavil na zimu a mal oblečené krátke nohavice, bolo mi jasné, že to nebude sval, s čím má problém. Chápete, nie som lekár. Je pravda, že som už zažila s tými mojimi deťmi v oblasti zdravia všeličo. Kadejaké diagnózy tu nad nami lietali. Ale pri pohľade na tú nohu som intuitívne vytušila, že toto bude niečo vážnejšie. Dokonca ani nie som typ, ktorý chodí k lekárke s každým soplíkom. Skrátka, čo sa dá, vyriešime doma a sami. Ale na toto som si ozaj netrúfla.

Vyštartovali sme k našej pediatričke, ktorá v ten deň ordinovala od 14tej, no a tá nás rovno poslala na Kramáre na príjem. Diagnóza znela trombóza. Prijímajúci lekár mi s vážnym hlasom oznámil, že stav je vážny, život ohrozujúci. Vedela som to. A zrazu to len akoby prešlo okolo mňa. Môj mozog sa prepol do akéhosi pragmatického módu. Odišla som z nemocnice, domov som prišla automaticky a tak isto automaticky som urobila všetko, čo bolo treba. Na druhý deň ráno som sa vrátila do nemocnice, doniesla som mu všetko, čo by mohol potrebovať. Akurát som vystihla moment, keď mu primár prišiel urobiť sono a zistil, že nie je upchaté len stehno, ale zasahuje to až do panvy. Vravím si ok, prečo by som nemohla počuť zlú správu na druhý deň, čo bol hospitalizovaný.

Ale viete, čo ma vytočilo najviac, keď ma sestrička na oddelení medzirečou obvinila, že som sa tam votrela pod zámienkou, že dieťaťu nesiem veci a potom sa tam motám. Neviem, kde sa vo mne nabrala ešte chladná a stručná reakcia, niečo toho typu, že keď je moje dieťa vo vážnom stave, či má tú odvahu mi čokoľvek také povedať. Otočila sa na päte a odišla. Ale ku cti jej slúži, že do večera (zrejme, keď zistila o akú diagnózu ide) už bola ku mne milá a nevyháňala ma. Toto bol štvrtok.

Na ďalší deň som čakala veľmi dlho, lebo po pol noci mi prišla správa: Mami mám horúčku a kašlem. Ako som akože mala spať? V hlave mi bežali všetky možné scénare. Nehľadám diagnózy na nete, taký masochista nie som. Ale tu som vedela, čo hrozí. Bála som sa pľúcnej embólie. Ráno mi oznámili, že mu musia urobiť CT. Potom, že na CT sa nedostal, tak mu urobili RTG a zistili, že má začínajúci zápal priedušiek. Nasadili atb, zrážali teplotu. V strese sme prežili piatok.

O sobote a nedeli v nemocnici nebudem písať, lebo by som sa asi len zbytočne vytočila.

V pondelok mu konečne urobili to CT a v tom momente vybavili prevoz na NUSCH. Okamžite ho dali na JISku. Zrazu sa začalo niečo diať. Lekár mi vysvetlil, že liečba, ktorú mu naordinovali doteraz nezaberá a je potrebný zákrok. Potrebuje spriechodniť žily mechanicky. A z CT vyšetrenia sa zistilo, že došlo k pľúcnej embólii. Myslím, že som sa vnútorne strašne nahnevala, ale lekár na NUSCHu bol tak milý a ohľaduplný a konečne so mnou komunikoval narovinu a vedela som, že už naozaj niečo budú robiť, že som sa hneď schladila.

A od tohto momentu som dúfala, že už bude všetko dobré. Malo to ešte momenty, keď som ho videla so všetkými hadičkami a káblami a nebolo mi všetko jedno, ale verila som lekárom, že robia, čo môžu a majú.

Dnes to už má za sebou a dokonca je už aj doma. Je síce vyčerpaný a slabý. A tiež sa spamätáva z emocionálneho vypätia, ktorým prešiel. Presne ako aj ja… Vidieť svoje vlastné dieťa (a naozaj je jedno, či má 2, 10 alebo 17 rokov a zrejme to bude pre mňa rovnako ťažké, aj keď bude mať moje dieťa 20, 30 alebo 40 rokov) ako má bolesti a strach a nemôcť s tým nič urobiť, je strašne ťažké.

Moje emócie sa zasekli niekde v mojom vnútri, lebo som musela byť silná. Musela som zvládať ostatné deti, aj prácu. Musela som byť silná pre neho, lebo potreboval povzbudiť, aby sa sám nebál. Ale ja som sa bála. Veľmi. Každý deň som nejako prežila. No noci boli príšerné. Bála som sa rána, že mi zazvoní telefón a nejaký neznámy hlas mi povie, že to neprežil. Neprajem nikomu, aby musel tento strach zažívať.

Keď to zažíval niekto v mojom okolí, bolo mi to nesmierne ľúto a myslela som si, že si viem predstaviť, aké to je. No mýlila som sa. Nevedela som si to predstaviť, ono sa to totiž predstaviť nedá. Dá sa to len prežiť.

Naučila som sa v tom celom však ešte jednu dôležitosť. Keď mi ľudia písali a volali, že na nás myslia, keď chceli vyjadriť podporu a povzbudenie, bolo to skvelé. Uvedomila som si znovu ešte hlbšie, ako sa navzájom všetci potrebujeme a ako je dobré, keď sa vieme navzájom niesť v tých ťažších chvíľach. Toto je niečo, čo má obrovský význam a má zmysel to žiť.

Preto znovu moje veľké ĎAKUJEM vám všetkým, ktorí ste na nás mysleli.

​A prajem nám všetkým, nech sú naše deti zdravé…