Hmla.

Veľmi hustá hmla.

Takto vyzerajú moje spomienky na prvé týždne po smrti Filipa. Už len napísať toto slovné spojenie spôsobuje bolesť, ktorá je neopísateľná. Neviem, či budem niekedy schopná popísať a vyjadriť, čo to skutočne znamená, prísť o dieťa.

Prvý týždeň si pamätám veľmi matne, zlieva sa mi do jednej obrovskej priepasti plnej šialenej bolesti. Nevedela som, či žijem alebo je to všetko len nejaký nechutne odporný sen. Nepamätám si detaily, len viem, že sme jeden večer všetci sedeli v obývačke a rekonštruovali sme si ten deň, každý zo svojho pohľadu. Každý z nás zažil niečo iné v tej istej chvíli a situácii. Bolo to bolestné a zároveň nám to pomáhalo sa navzájom niesť v našej bolesti.

Tá nedeľa, keď sa to stalo, bola nekonečne dlhá. Neviem koľko ľudí sa u nás premlelo, ale vraj veľa. Neviem, s kým každým som hovorila a čo sa ma pýtali. Neviem, čo som odpovedala. Neviem… Pamätám si len to, ako som kričala, že mi zomrel. On mi zomrel. To bolo všetko a stále dookola. To je to, čo mi zostalo v hlave. A pohľad na neho.

Celé ďalšie dni pokračovali v hmle. Nevládala som stáť na nohách, nevládala som žiť. Nechcela som jesť ani piť. Nechcela som nič. Chcela som byť radšej mŕtva ja. Keby pri mne nestáli moje sestry a nepomohli mi so všetkými nevyhnutnými vybavovačkami, nedala by som to. Toto je jedna príšernosť, v šoku zo smrti vybavovať papiere, vyberať rakvu, odpovedať na otázky premotivovanej zamestnankyne pohrebnej služby, ktorá sa s týmto stretáva denne a nie je emocionálne angažovaná, bolo na zvracanie. Doslova. Keď som podpisovala objednávku, ani som nevnímala čo všetko mi tam zarátali. Až potom mi prišlo zle a vravela som si, že by som radšej tie peniaze dala jemu na všetky veci, ktoré si chcel kúpiť postupne, až by začal pracovať.

Potom som ho videla naposledy… na pohrebe. Keby sa mi neozvali z Plamienka, že im je ľúto, čo sa nám stalo a že sú tu, ak by sme potrebovali pomoc, ani to by sme nezvládli. Keď som pred pár rokmi začala rôznymi spôsobmi podporovať Plamienok, nechcela som nikdy potrebovať ich pomoc. Ale podporovala som ich, lebo mi prišlo neznesiteľne ťažké zažiť smrť niekoho blízkeho a ísť ďalej a ich práca mi v tom celom dávala zmysel. A dáva aj dnes, aj keď som na strane tých, ktorí tú pomoc práve potrebujú.

A tak sme sa všetci rozlúčili. Každý z nás mu napísal list… Kaja to mala ťažké, lebo nemohla prísť a rozlúčiť sa s ním spolu s nami. Bola len online. Počas toho celého. Deň rozlúčky si pamätám tiež len pod rúškom nejakého mraku, cez ktorý sa mi ťažko pozerá. Pamätám si príliš veľa ľudí, pamätám si pána, ktorý robil prezentáciu z niekoľkých fotiek, ktoré som deň pred tým vyberala a ktorý chcel odo mňa 45€ tesne pred obradom. Keď som ich vyberala z peňaženky, prišlo mi to všetko smiešne. Všetko okolo. Moje emócie boli ako v jednej obrovskej turbíne, lietali hore-dole a boleli. Boleli šialene.

Keď sme prišli domov, zaspala som od vyčerpania a zobudil ma buchot na dvere. Zmätená som otvorila a sused, s ktorým som takmer nikdy nič neriešila mi prišiel vynadať, že mu stojíme pred domom. Má 4 autá, ktoré parkuje oproti môjmu domu na ulici a ja mám jedno. A jemu práve v ten deň vadilo auto mojej sestry, ktorá zaparkovala oproti môjmu domu. Povedala som mu nechápajúc, že sme mali dnes pohreb a zosypala som sa. Švagor prišiel k dverám, zabuchol ich a odviedol ma do postele. Odvtedy som suseda nevidela, asi sa mi vyhýba. 

Prvé týždne som si nevedela vybaviť Filipa nijako inak, mala som pred očami len posledný pohľad na neho. Kedykoľvek som zavrela oči, videla som ho. Kedykoľvek som na chvíľu zaspala od totálneho vyčerpania, prebrala som sa a do 3 sekúnd bol predomnou ten obraz. Do 3 sekúnd to bolo všetko späť v hlave. A mne postupne dochádzalo, že je to naozaj. No ani dnes nedokážem úplne spracovať, že je mŕtvy. Akoby sa mal vrátiť. Akoby som vedela, že je to tak a zároveň to neviem spracovať a očakávam, že sa z toho zobudím a všetko bude inak.

Nevedela som ísť na poschodie nášho domu. Jeho izba je oproti schodom. Už len pohľad na zatvorené dvere izby mi spôsobovali bolesť. Povedali nám, že je dobré, aby tá izba nezostala dlho tak, ako ju mal on. Ale ja som nevládala urobiť nič. Nechcela som do nej ani vstúpiť. Skúsila som to niekoľkokrát a stále som len plakala. A hnevala sa. A plakala… V jeden víkend som zobrala deti preč a moje sestry roztriedili všetky jeho veci do krabíc. No stále sú tam. Nebola som schopná ich odložiť. Neviem, čo s tými vecami. Neviem ich vidieť a neviem ich ani dať preč. Takže máme voľnú izbu…

Dni plynuli a ja som si uvedomovala, že každým ďalším dňom sa akoby predlžuje môj deň. Je to ako po zimnej rovnodennosti, keď je deň a noc rovnako dlhá a zrazu sa dni začnú predlžovať a noci skracovať. Je dlhšie vidno a viac svieti slnko. Presne tak sa z tmavej temnoty vynáralo každý deň slnko o sekundu dlhšie, ako v predošlý deň.

Stále som mala výčitky, pocity viny, šialene bolestivý smútok, ale zároveň rástlo odhodlanie žiť. Pre deti, ale aj sama pre seba. Nie nadarmo mám na ruke už 2 roky vytetované len krátke “ži.” To aby som nezabudla a pripomínala si to za každých okolnstí. A že tých negatívne zvádzajúcich okolností v mojom živote za posledné obdobie bolo neúrekom… Boli dni, týždne, keď som mala chuť všetko prespať. A zobudiť sa (snáď), až to bude za mnou. Ale to sa akosi nedalo. Ani raz. Ani, keď sestre diagnostikovali rakovinu, ani keď som prechádzala rozvodovým konaním, ani keď sa Kaja ocitla v USA bez možnosti návratu, ani keď sme všetci čelili korone so všetkými jej následkami na naše životy. Ani keď Filip zomrel. Ak nič iné, tak som sa v tomto období presvedčila, že sa nič z toho nedá prespať. Že sa musím postaviť na vlastné nohy a čeliť každej tej situácii. Že to nikto za mňa neprežije a nespracuje. Nikto. A tak som sa každý deň ráno rozhodovala vstať a ísť ďalej. A každý večer padala od vyčerpania a bolesti na duši.

Niektorí mi povedali, že nás toto spojí ako rodinu. Nuž, neviem. Ak rodina sú deti a ja, tak určite áno. Zomklo nás to, aj s tými, ktorí už nebývajú spolu s nami v jednom dome. Zomklo nás to v bolesti. Ale aj vo vzájomnom povzbudzovaní ísť ďalej. Každý ako vládal a koľko mal sily. Stále bol niekto z nás, kto vládal viac, ako ostatní. A tak sme si tú silu odovzdávali. Keď sa Ela budila v noci a nemohla spať, tak spala v mojej posteli. Keď Alex smútil, lebo dúfal, že s Filipom budú mať stále lepší vzťah a budú spolu zažívať “dospeláckosti”, tak som bola online. Keď Kaja plakala, že s ním nebola, keď ešte mohla, tak som počúvala a potom ona počúvala mňa stále dookola, keď som sa snažila prísť na to, čo som mohla urobiť inak, aby sa toto nikdy nestalo…

A potom raz v jeden deň prišlo poznanie. Že som nevedela urobiť nič inak, ako som urobila v danom čase. Ale… to moje materské “ale”. Musela som uznať, že nemám vplyv na moje dospelé deti. Ani na Alexa, ani na Kaju. Môžem im poradiť, môžem ich vypočuť, môžem sa zdieľať so svojimi skúsenosťami. Môžem aj prikázať… Aj tak nemám dosah. Aj tak si musia prejsť svojimi cestami a tak je to dobre. Vtedy mi to došlo. Aj Filip si musel prejsť svojou cestou. Nech mi je to akokoľvek strašne ľúto, nevdela som mu dať viac. Aj keď by som veľmi chcela.

Trochu to poznačilo moje reakcie na ostatné moje deti v prvých týždňoch po jeho smrti. Bola som na nich prehnane naviazaná a snažila som sa ich zachrániť. Viacerí majú predispozície k podobným zdravotným problémom, ako mal on. A ja som chcela nasilu zabrániť opakovaniu osudu. A to nejde. Tak som sa musela zabrzdiť a spomaliť a pomôcť sebe aj im. Chcela by som povedať, že bez strachu o nich. Ale toho sa asi nikdy nezbavím. Bojím sa. Bála som sa vždy, ale teraz sa bojím viac a inak. Bojím sa akejkoľvek ďalšej straty. A viem, že som bezmocná a že na to nemám dosah… A viem aj to, že ak im nedám ich voľnosť, tak im ublížim oveľa viac. Tak sa snažím… dýchať a dávať voľnosť v rozhodovaní. Nechať im ich zodpovednosť a neriešiť za nich. Lebo aj tak je to to najlepšie, čo môžem urobiť. Viem to. Aj keď niekde na pozadí mi stále vyskakuje ten strašiak, že som mala alebo mohla urobiť niečo inak.

Niekde na začiatku tohto celého som vedela, že budeme potrebovať pomoc. Už nie som ten prípad, ktorý za každú cenu chce všetko zvládnuť sám. Bola som. Dlhé roky. A skoro ma to zabilo. Už nie. A tak som prijala pomoc od Plamienkáčov a moje deti šli s nimi na terapeutický tábor pre deti, ktoré stratili blízku osobu. Bol to zlomový týždeň. Aspoň teraz to tak vidím. Akoby sa pretrhlo to upnuté naviazanie sa detí na mňa a mňa na deti. Určite malo zmysel v tom čase, keď vzniklo, ale jeho čas vypršal. A som rada, že pomerne skoro. Deti zažili seba samých v bezpečnom prostredí a prišli na iné myšlienky. Každé si z toho odnieslo niečo pre seba a každé sa nejakým spôsobom posunulo. A ja tiež.

Príšerne som sa bála toho týždňa bez nich sama v dome. Keby mi niekto pred pol rokom povedal, že budem týždeň sama doma, asi by som skákala od radosti. Teraz to bol strašiak. Nevdela som, ako budem reagovať. Nevedela som, čo budem robiť. Nevedela som, ako to zvládnem. Prvý deň po tom, čo som ich odviezla na tábor, som sa rozhodla ísť medzi ľudí a nezostať sama doma celý deň. Hlava mi fungovala naplno a vedela som, že si ten deň potrebujem nejako “rozložiť”. Tak som sa obliekla, namaľovala, nech som za peknú a …. zostala som sedieť dve hodiny v kresle v obývačke. Paralyzovaná svojou bolesťou a smútkom.

Potom som sa zdvihla. A šla. A bolo to dobré. A potom aj na ďlaší deň, aj ďalší a potom som sa už nebála. Nebála som sa byť doma a nebála som sa ani ísť von. V ten týždeň som sa vrátila k poradenstvu. Neplánovane a spontánne. Niekto to potreboval. A tak som sa vrátila. A bolo to dobré rozhodnutie. Niekde vo vnútri mi to už chýbalo. Chýbalo mi moje povolanie. Lebo to nie je len moja práca. Pre mňa to je povolanie. Prepálená krutou bolesťou som iná. A dúfam, že je to tak dobre.

A to vedmie toho, že je to tak dobre sa presunulo aj ďalej. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje a ja neviem nájsť správne slová. Lebo čo je dobré na tom, že zomrie 18 ročný mladý chalan? Nič. Ale to slovo “dobre” sa nejako uležiava v mojej hlave a v mojom srdci. Je to akoby som prijala ten fakt, že sa to stalo. Nie je dobré, že sa to stalo, ale je dobre, že to začínam prijímať. Lebo sa to stalo. Neviem prečo. Neviem koho obviniť. Neviem na koho sa hnevať. Aj som si hovorila, že keby zlyhali lekári, tak by som mala ľahko vhodného vinníka. A mohla by som si aspoň sama pred sebou vyliať poriadne hnev. Ale to nejde. Lebo nezlyhali. Korona síce ovplyvnila niektoré procesy a Filip mal ísť v pondelok na kontrolu, ktorú už nestihol, ale nebola to chyba lekárov. A tak len spracovávam fakty. S bolesťou a smútkom. Ale sú to fakty. Fakty, ktoré prijímam. Lebo ich neviem zmeniť.

V hlave mi víria všetky možné zmätené myšlienky. Akoby som sa presunula do ďalšej fázy spracovávania straty. Najprv to bol šok, z ktorého som sa postupne dostala von. Aj vďaka tomu, že som o tom písala. Ten šok však vystriedal zvláštny pocit, ktorý neviem presne popísať. Cítim sa ako pred búrkou. Je tu ticho a dusno, akoby všetko šlo v spomalenom zábere a ja sa rozhliadam okolo seba. Akoby som si mohla vybrať, do ktorej “scény” sa zaradím. Akoby ani jedna nebola zlá alebo dobrá. Len proste sú.

Tak nejako intuitívne som sa rozhodla dopriať si niektoré veci, ktoré som možno chcela a odsunula ich. Drobnosti. A spomalila som. Prestala som pracovať po večeroch. Len tak som. S deťmi alebo aj sama. Podľa chuti. Myslím, že viac počúvam svoje telo a seba samú. To zastavenie má na svedomí fakt, že zrazu mi všetko prišlo zbytočné. Smrť zatriasla celým mojim svetom a vnímaním. Snažila som sa nájsť zmysel čohokoľvek, ale unikal mi. Vedela som, že potrebujem jesť a piť (aj to nie prvé dni po jeho smrti), že moje deti potrebujú jesť a piť. Ale to bolo všetko. Ostatné mi prišlo príliš málo dôležité. Len postupne som začala robiť aj iné veci a venovať sa iným činnostiam. Ale tak akosi mi vyhovuje žiť pomalšie a v prítomnom okamihu.

Po takmer troch mesiacoch sme sa nakoniec rozhodli vypratať jeho izbu a Max si ju prerobil podľa seba. Myslela som si, že som už na to pripravená. No keď som vošla do tej izby a začali sme. Odkladať krabice s Filipovými vecam, musela som niekoľkokrát odísť a vyplakať sa za zavretými dverami kúpeľne. Na xtý krát som to zvládla. 

S odstupom času si uvedomujem moje výkyvy.

• Bola som podráždená a precitlivelá.
• Bola som schopná oveľa prudšie reagovať na podnety.
• Ale zároveň byť aj paralyzovaná a nevedieť sa brániť a povedať nie, keď to bolo potrebné.
• Bola som viac unavená a zároveň som nevedela spať.
• Plakala som nekontrolovane kedykoľvek a kdekoľvek. Rozplakali ma spomienky, vety, veci… čokoľvek. Nielen to, čo súviselo s Filipom.
• Bola som fyzicky aj psychicky vyčerpaná. Bolelo ma celé telo, aj duša.
• Nemala som chuť jesť. Prvé dni po jeho smrti som odmietala jedlo, lebo on už nikdy nebude jesť a to znamenalo, že ani ja nebudem.
• Bála som sa zaspať, bála som sa byť sama, bála som sa vôbec byť.
• Obviňovala som sa za všetko, čo som neurobila a mala urobiť. Za všetko, čo som urobila a nemala urobiť.
• Nebola som schopná sa na nič sústrediť a zároveň som sa snažila zamestnať, aby som myslela na niečo iné, ako na neho.
• Chcela som si spomenúť na to, ako vyzeral, ako sa usmieval, ako sa mračil, ako sa hýbal, ale namiesto toho som ho stále videla iba mŕtveho.
• Nevedela som sa upokojiť a potrebovala som lieky, mala som pocit, že sa zadusím, že neviem dýchať
• Nechcela som prijať, že je to tak. Postupne som vedela, že je, ale nevedela som sa vyrovnať so životom bez neho.
• Bolela ma hlava, bola som celé dni opuchnutá na tvári od plaču.
• Prvé dni som sa potrebovala vkuse rozprávať o tom, čo sa stalo. Po pár týždňoch som  o tom prestala rozprávať a nevedela som ako hovoriť s deťmi.
• Postupne som si uvedomovala, že žijeme ďalej, no akoby som sa snažila presvedčiť samu seba, že nemôžem žiť, tešiť sa, smiať… akoby žiť znamenalo, že som na neho zabudla.
• Dnes už neviem, čo som mu napísala do listu na rozlúčku. Ale viem, čo som mu napísala na lístok, ktorý si ako jediný odložil do svojho tajného zápisníka.
• Len matne si pamätám prvý mesiac po jeho smrti. Druhý mesiac si pamätám možno polovicu všetkého.
• Viem, že som chcela, aby sa dal zmeniť čas. Chcela som ho vrátiť, aby tu bol a mohla som nejako zabrániť tomu, čo sa stalo.
• Mala som flashbacky. Z ničoho nič mi vyplo vnímanie a bola som preč. V jeho izbe, nad jeho telom, kričiac, že mi zomrel. Len som hlboko dýchala. Nádych a výdych. To sa mi deje stále.
• Nevedela som sa pozrieť na nič, čo bolo jeho. Okamžite som plakala.
• Papiere, na ktorých je jeho meno mám stále na stole pod všetkými ostatnými papiermi a nie som schopná ich založiť do šanónov. Ešte stále.
• Smútok ma prevyšoval a paralyzoval natoľko, že som nevládala robiť takmer nič. Mnoho z prvého mesiaca v práci si spätne pozerám a netuším, ako som to urobila.
• Po odmietaní jedla prišiel čas jesť všetko. Potom mi bolo zle kvôli mojim intoleranciám. A tak som sa musela zastabilizovať a vrátiť k režimu.
• K režimu mi pomohlo aj cvičenie, vrátila som sa k pravidelným tréningom vo fitku, kde sa ma nikto nič nepýtal a ja som mohla aspoň na hodinu vypnúť. Endorfíny ma držali malú chvíľku nad vodou. Toto sa postupne predlžovalo. Dnes už mám za sebou aj 24h bez plaču. Tých 24iek však nebolo veľa.
• V prvotnom šoku po prvom týždni som si myslela, že nebudem robiť poradenstvo iba 2 týždne. Po 2 týždňoch som vedela, že to bude dlhšia doba a netušila som ako dlhá.
• Priebežne som rozmýšľala o zmysle života. Nič mi nedávalo zmysel. Rovnako rozmýšľali aj ostatné moje deti. Každý inak. Bolelo to.
• Nevedela som, ako dlho bude trvať tá bolesť a smútok a mala som pocit, že sa to nedá prežiť, že sa z toho zbláznim. Postupne to slabne a ja sa učím s tým všetkým žiť.
• V jednu chvíľu som cítila úľavu a upokojenie a vzápätí prišla vlna hlbokého smútku. Občas som sa bránila, občas som podľahla. Až som sa naučila to skrátka prijať a nebrániť sa vlnám, ktoré prichádzali.
• Bála som sa ísť medzi ľudí, lebo som sa cítila nepríjemne, keď som sa rozplakala. Potom som si povedala, že je to jedno.
• Stále sa nájdu ľudia, ktorí sa mi vyhýbajú, lebo nevedia, čo povedať.
• Mala som stavy úzkosti, bála som sa rôznych vecí, ktoré sa diali, vytvárala som si scénare toho, čo mi hrozí a prečo sa niečo deje. Vo väčšine prípadov úplne iracionálne. Využila som všetky svoje znalosti a skúsenosti k tomu, aby som návaly úzkosti spracovala. Spomalila som hlavu, z hboka som dýchala, sústredila som sa na ružového slona s veľkými ušami (moja obľúbená predstava pri záchvate úzkosti alebo paniky, vždy mi to pomáhalo, aj teraz). Vedome som myslela na to, že tento záchvat skončí. Tak ako všetky pred tým. 
• Mala som pocity osamelosti. Aj napriek tomu, že som mala pri sebe najbližších takmer 24h denne. Napadalo mi, že ma nikto nemôže pochopiť. Postupne som pochopila, že to nevadí.
• Zasiahla ma apatia v prvých týždňoch, na to, že som vždy bola veľmi aktívna, táto apatia spôsobila ďalšiu frustráciu. Postupne sa mi vyplo vnímanie všetkého, čo by som mala. Nemusela som. Mohla som.
• Bála som sa otázky: “Koľko máš detí?” a mojej odpovede. Dnes bez zaváhania odpovedám, že ich mám 8. A nevysvetľujem. To isté deti, riešili, čo majú povedať, ak sa ich niekto opýta koľko majú súrodencov. Je to mätúce. Vždy má a bude mať každý z nich 7 súrodencov.
• V prvých okamihoch po jeho smrti som nevládala dýchať, myslieť, rozmýšľať. Prišla neznesiteľná bolesť, až fyzická. Potom nasledovala otupenosť. Zrejme ako ochrana pred totálnym prevalcovaním neznesiteľných pocitov. Postupne otupenosť ustupovala.
• Najprv som nevedela spať, potom prišli dni, keď som chcela spať stále. Nevedela som sa ráno zobudiť.
• Vrátili sa mi niektoré moje zdravotné problémy, ktoré som už nemala.
• Halucinácie. Aj to sa mi stalo. Počula som jeho hlas nadránom a v šoku som sa zobudila a plakala som. Počula som kroky v jeho izbe. Stále som čakala, že príde dole schodmi do obývačky…
• Najprv som chcela schovať všetko, čo bolo jeho a pripomínalo mi ho, lebo to bolelo. Neschovala som však úplne všetko. Dnes sa už viem pozrieť tým smerom, kde je aj on na fotkách a nespôsobí to okamžitý záchvat plaču.
• Nekonečné otázky “Prečo?” Prečo čokoľvek. Prečo zomrel, prečo sa to stalo, prečo tu nie je, prečo to bolí, prečo je to tak strašné, prečo on, prečo …. Do nekončena. Postupne prestávajú znieť.

Posledné roky som si uvedomovala, že chcem naozaj žiť a nie len prežívať. Posledný necelý rok som prežila množstvo situácií a životných okolností, ktoré by ma mohli od mojej chuti a túžby skutočne žiť, odradiť. Musela som sa vysporiadať s rakovinou mojej sestry a strachom, že ju stratím. Musela som sa vyrovnať s odchodom dcéry do Ameriky a jej neplánovaným rozhodnutím zostať tam a nevrátiť sa späť po 6 týždňoch, ako to pôvodne malo byť. V tom celom už bol rozbehnutý proces rozvodu môjho vyše 20 ročného manželstva, v ktorom som už nemohla a nechcela viac pokračovať a nechať sa naďalej ničiť a týrať seba, ani deti. Keď som si myslela, že sa to všetko postupne utriasa, prišla koronakríza, ktorá nás zasiahla všetkých. Nielen hmotne, ale hlavne psychicky. A počas víkendu, kedy skončili korona opatrenia, zomrel Filip. Som si istá, že tieto udalosti, aj keby boli rozložené na niekoľko rokov, boli by zničujúce aj pre viac ľudí, nie pre jedného. Ja som ich zažila v krátkom časovom úseku všetky takmer naraz.

Mohli by ma odradiť od života. Mohli by ma presvedčiť o tom, že nemá zmysel žiť. Že je to všetko len pozitívna a motivačná haluz. Ale ja viem, prečo som odhodlaná žiť. Viem, prečo idem ďalej. Aj napriek bolesti, aj napriek smútku, aj napriek všetkému. Viem, prečo som si to dala pred rokom vytetovať na ruku. Viem, prečo som nezomrela pred 5 rokmi, keď som mala namále. Viem to. A preto žijem.