Nika Macinská

A prečo som sa nakoniec predsa rozviedla.

Vedela som, že príde čas, keď napíšem tento článok. Len okolnosti môjho života boli tak komplikované, že som toho nebola schopná.

Každý jeden článok, ktorý som tu na blogu napísala o manželskej kríze a jej riešení, som písala s najvyššou mierou úprimnosti, akej som bola schopná. S odstupom času viem, že niektoré časti boli viac mojim zbožným prianím, ako realitou. Mala som na očiach asi čudné okuliare – nepovedala by som, že ružové, to už dávno nie. Ale také tie manželské. Lebo veď som sa naozaj nevydávala na to, aby som sa rozviedla. A ja nie som celkom typ človeka, ktorý sa vzdáva a uteká zo vzťahu. Dáva mi oveľa viac zmysel starať sa o vzťah a budovať ho.

Ale na to sú vždy potrební dvaja. Ale dvaja tak naozaj. Nielen naoko. Obávam sa, že v našom manželstve sme na to budovanie dlhodobo neboli dvaja. Až tam nezostal ani jeden… Zaujímavé je, že keď som už aj ja odišla, zrazu sa exmanžel chcel zmobilizovať. Ale tesne predtým v tom bolo tak veľa zranení a zrady, že sa už nedalo ísť ďalej.

A tak len možno… všetko, čo som písala o manželskej kríze je pravda. Všetko, čo som písala o pokusoch o jej riešenie je pravda tiež. Ale niekedy to proste nedopadne tak, ako sa na začiatku boja o záchranu očakáva. Moja predstava bola, že záchranou je zachovanie manžlestva. Dnes vidím, že záchranou bol rozvod. Záchranou môjho zdravia.

A keď je tu koniec roka, tak aj v tomto prípade sa mi zažiadalo bilancovania. Nemala som čas myslieť na to v priebehu tých dlhých mesiacov od začiatku nezvrátiteľného rozpadu. Ale dnes mi napadlo pozrieť sa a zosumarizovať si to celé tak inak. V kontexte tak šialeného roka, ktorý bol extrémne náročný z mnohých uhlov pohľadu.

Moje manželstvo trvalo 22 rokov. Začalo po krátkej známosti, vo veku, keď som netušila, kto ja vlastne som a čo od života očakávam. Nemala som možnosť spoznať môjho ex tak, ako by bolo dostačujúce pre tak vážne rozhodnutie, ktorým manželstvo je. Nevedela som, ako sa to robí. Ako spoznať toho druhého. Vleteli sme do toho bezhlavo, poblúznení čudnou chémiou. Lebo za mňa, ani tá chémia na začiatku nebola to, čo by mohla byť. Mala som nevhodnú motiváciu.
A tak to pokračovalo ďalej. Nebolo to všetko len príšerné, to by som klamala. Boli aj príjemné a pekné chvíle. A boli popretkávané aj chvíľami krušnými. No tak je to všade. U nás sa však tie krušné chvíle zhusťovali a prehlbovali.

A áno… štandardná otázka od niektorých netaktných ľudí je: Prečo si s ním mala toľko detí, keď to bolo také zlé? Tak na toto sa ťažko odpovedá. Popravde, sama by som to rada vedela. Lebo s tým, čo o sebe viem dnes, by som sa rozhodovala inak. Ešte pred deťmi by to bolo inak. A to nič nehovorí o tom, že som všetky deti chcela a som šťastná, že ich mám. Len som sa v tom čase rozhodla ich mať s človekom, ktorého by som si už dnes nevybrala. To je celé.

No ale vtedy som si ho vybrala. A to je to. V danom čase som urobila rozhodnutia, ktoré som urobila. A tie ma viedli k ďalším nadväzujúcim rozhodnutiam. Tak to v živote chodí. Dnes viem, že nemá zmysel ľutovať to, čo bolo. Lebo to, čo sa udialo ma priviedlo tam, kde dnes som. Nezatváram oči pre tým zlým a nechcem zabudnúť ani to dobré.

A tak pre mňa to najlepšie, čo vzišlo z môjho rozhodnutia vstúpiť do manželstva, sú moje deti. Všetky do jedného. Vďaka nim som sa necítila tak strašne sama, keď som v manželstve bola osamelá. Aj to, že ich je toľko, malo svoj význam, lebo nezažívali nezdravé upnutie sa na nich. Keby boli len dve, asi by to hrozilo. Takto to bolo takmer nemožné. A vďaka nim som sa aj nakoniec odholala k záverečnému rozhodnutiu. Podala som návrh na rozvod a súd nás rozviedol.

Som úradne rozvedená niekoľko mesiacov. A dnes viem, že to bolo najťažšie rozhodnutie v živote, no zároveň v danom čase najlepšie. Uisťuje ma o tom každý ďalší deň a s ním prichádzajúce situácie, ktoré ako stále-rodičia našich spoločných detí potrebujeme riešiť. Tak, ako nefungoval partnerský vzťah, nefunguje ani ten rodičovský. A nie som to ja, kto nechce pre deti otca. Nuž ale, každý sme si strojcom svojho šťastia. A ja len verím, že dokážem deťom byť matkou. Nechcem im byť otcom. To nie je moja úloha, ani rola. Ako sa s tým popasujeme… a hlavne ako sa s tým vysporiadajú deti… to ukáže čas.
A teraz mi nezostáva nič iné, len ísť deň za dňom ďalej. Vlastne tak, ako som to písala v mojej najnovšej knihe s rovnakým názvom Deň za dňom (z denníka mamy 8 detí)  Vlastne som tam toho o manželstve napísala o dosť viac. Tak trochu bez servítky. Mnohé ženy si ju už stihli cez Vianoce prečítať. Jedna mi napísala, že ju prekvapilo, že aj napriek tomu, čo tam píšem o manželstve, necítila, že by som o manželovi hovorila nepekne. To totiž nie je mojim cieľom. On bol súčasťou môjho života celých vyše 22 rokov. To sa nedá len tak zahodiť za hlavu, aj keď v tom vzťahu bolo príliš veľa zlého. Nehovorím tým, že ospravedlňujem všetko, čím mi ublížil. To vôbec nie. To som robila roky. Dnes už nie. Dnes sa tomu staviam čelom. A aj to ma doviedlo k rozvodu. K záchrane života. Môjho, aj mojich detí.