Nika Macinská

Ži.

Moje zamyslenia pre časopis vychádzajúci v malom náklade, tak nech si ich môžete prečítať aj vy 🙂

A máme po Vianociach. Je to také zvláštne, čakáme na ten deň dlhé týždne. Niektorí už od 25. decembra predošlého roku. A potom to príde. A odíde. Len tak. A áno, môžeme si nahovárať, ako to nie je o darčekoch, zemiakovom šaláte, 19tich druhoch vianočných koláčikov… Ako je to o láske a pokoji, radosti a vzťahoch. Alebo si ešte povieme, že je to predsa niečo viac, lebo veď je to oslava Jeho narodenín. Je, aj nie je.

Ako môžeme vtesnať do jedného dňa všetko? Ako môžeme vedieť, že je to niečo viac, keď tomu predchádza obyčajné bohapusté šialenstvo v nákupných centrách a našich domácnostiach? Ako prežiť v pokoji tých pár dní, keď nemáme pokoj v iné dni? A ako vôbec sa dá nájsť ten Pokoj?

Ale asi som mala začať inak. Kto ja vlastne som?
Som žena.
Žena, ktorá miluje krásu, spravodlivosť, verí v lásku, nekonečnú milosť. To som ja. A ešte viac.
Milujem ľudí v ich jedinečnosti a inakosti. Som si istá, že každý z nás má v sebe niečo výnimočné, čo stojí za objavovanie.
Milujem kreativitu. Dlhé roky som unikala do sveta tvorby, vždy som niečo tvorila, odkedy sa pamätám. Vizuálne umenie je niečo, pri čom mi stále poskočí srdce. Zo všetkých mojich projektov sa aj dnes ešte venujem móde s posolstvom. Tak totiž hovorím oblečeniu, ktoré lokálne vyrábam na Slovensku. Je to moja srdcovka, lebo je o nás ženách, ale tak trochu inak. Má pohladiť dušu, nielen telo. V každom kúsku oblečenia je ukryté jedno jediné slovíčko, ktoré hovorí o svojej novej majiteľke.
Okrem toho sa zase púšťam do grafiky, chvíľu som to nechala odležať, ale už prišiel čas ju trošku oprášiť a tak sú na svete moje malé prvotiny v podobe motivačných printov.

Ale to, čomu venujem väčšinu svojho produktívneho času, je písanie. Píšem denne. Niečo si ľudia môžu prečítať a niečo aj nie. Lebo je to len moje. Je to medzi mnou a Bohom. Také moje súkromné listy Bohu. Zvyknem sa s Ním aj rozprávať. Ale keďže som zistila, že písanie je môj spôsob komunikácie, tak Mu rada píšem listy. Myslím, že Mu to nevadí. Práve naopak, je rád. Aj on má rád inakosť. Veď prečo inak by nás tvoril tak rôznych?

No ale to najviac, čo mi zabralo takmer všetok môj čas za posledných 21 rokov, boli moje deti. Všetkých osem. Dve najstaršie sú už odsťahované z domu a snažia sa žiť samostatne. A darí sa im to vcelku úspešne. Takže mám doma už iba šesť detí a je to každodenná zábava. Pri nich som si postupne uvedomovala, ako dôležité je venovať pozornosť ich emocionálnym potrebám. Naplniť tie fyzické potreby je celkom fuška, ale to nestačí. Potrebujú oveľa viac. Všetci potrebujeme viac.

Avšak, v tom všetkom sa mi stalo, že som zabudla na seba. Dnes to hodnotím ako jednu z najväčších chýb vo svojom živote. Hľadanie cesty späť k sebe bolo tou najväčšou výzvou, akej som kedy čelila. A to som toho v živote už preskákala veľa a nebolo to práve úplne jednoduché.

Celé to moje hľadanie začalo pre vyše 4 rokmi, v aute na dialnici medzi Bratislavou a Prahou. Došoférovala som to na 58km pred Prahu a ďalej som sa už nedostala. Kolabovalo mi telo. Nebudem to tu rozpisovať celé, lebo je to na dlho. Ale dostala som sa včas do nemocnice, poležala som si tam, zachránili ma… No v tom aute, odstavenom na parkovisku pri dialnici, som si myslela, že zomriem. Bolesť bola tak neznesiteľná, že už som prestávala cítiť čokoľvek. Mala som len jedinú otázku: “Bože, toto je už naozaj koniec?” A On odpovedal. Bol veľmi blízko, akoby mi zašepkal rovno do ucha. “Nie, ešte nie. Ži.”

A tieto jednoduché slová prevrátili môj život naruby. A ja som sa začala učiť žiť. Ale o tom možno nabudúce. Keď si budete na tomto mieste čítať ďalšie riadky odo mňa. Niečo o tom, aké lekcie som dostala, kam ma to posunulo, čo som pochopila, čo stále nechápem a ako v tom všetkom žijem deň čo deň. Nie včera. Nie zajtra. Ale DNES.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *