Fungovalo to celkom jednoducho. S každým som sa dohodla zvlášť, mohli si vybrať kam pôjdeme a čo budeme spolu robiť. Najčastejšie sme sa šli niekam najesť 😉 A pri tom sme sa veľa rozprávali. O všeličom, čo len chceli. Niektorým to šlo rýchlo a nemali problém rozhovoriť sa ihneď. Niektorí sú viac intoverti a chvíľu im trvá, kým sa rozhovoria o vážnejších témach.

Prečo o tom vlastne dnes píšem? Znovu som si uvedomila, ako dôležité je pre každého človeka, aby mal dostatok pozornosti od svojich blízkych. Venovať zdravú a správne nasmerovanú pozornosť svojim deťom je veľmi žiadúce. Je to pre nich doslova ozdravujúce. Každému však vyhovuje prijímanie pozornosti iným spôsobom. Pre niekoho je príjemné, ak ho druhá osoba počúva a snaží sa pochopiť a vcítiť do jeho situácie. Veľmi nápomocné sú v tomto prípade doplňujúce otázky, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť celú situáciu alebo problém. Mám však aj dieťa, ktoré potrebuje pozornosť dostávať tým, že spolu niečo robíme, že pracujeme na nejakom spoločnom projekte a popri tom sa rozprávame. A mám aj dieťa, ktoré je rado, keď sme spolu len tak, keď nemusíme robiť nič a len tak spolu sedíme alebo sa prechádzame a popri tom sa môžeme dosýta porozprávať.

Zo všetkého najdôležitejšie je pri deťoch to, aby som sa pokúsila vstúpiť do ich sveta, priblížiť sa im pre nich prijateľným spôsobom a nesnažila sa okamžite reagovať z pozície nadradenej autority a nedávať ihneď nevyžiadané rady. Myslím, že tento bod je jeden z najdôležitejších. Komu z nás sa páči, ak nám ľudia dávajú rady, aj keď sme si ich nepýtali? Niekedy sa potrebujeme len tak vyrozprávať. A reálne, ak mi ten druhý nevidí do hlavy a nevie, čo všetko som už skúsila a neskúsila, ako mi môže vedieť skutočne poradiť? A presne toto prežívajú aj naše deti. Na to, aby sme mali možnosť im „radiť“, potrebujú sa uistiť, že im rozumieme a poznáme ich. Nielen tak, že o nich vieme, lebo sú naše deti, ale aj tak inak, hlbšie, akoby z ich pohľadu.

Takže je to v podstate opäť o napĺňaní potrieb. Na túto tému narážam neustále od kedy mám deti. Vždy objavujem nové možnosti a nové oblasti, o ktorých som pred tým netušila. Je to skutočná výzva a mňa to veľmi baví. Aj preto som o tom napísala tú moju prvú knihu: Ako dať deťom to, čo naozaj potrebujú?, v ktorej rozoberám veľmi podrobne 10 rôznych emocionálnych potrieb, ktoré sa dajú napĺňať rôznymi spôsobmi. Potreba pozornosti je jednou z nich.

Keď boli deti malé, museli sme si rande plánovať, nebolo pre mňa tak ľahké odísť z domu od ďalších malých detí. Dnes je to už úplne inak, môžem si s kýmkoľvek z nich výjsť von takmer kedykoľvek sa nám to obom hodí. Presne to sa stalo aj dnes, keď mi Kaja cestou domov poslala sms, či by som ju vyzdvihla na stanici a či by sme sa šli niekam spolu najesť. Pre mňa je to výzva, že sa so mnou chce porozprávať, že už je čas sa stretnúť mimo domu a niečo spolu zažiť. Dnes sme zažili gurmánske rande, lebo vegánske hody sú niečo špeciálne 🙂 A tak nám bolo spolu dobre.

Aké sú vaše deti? Akým spôsobom potrebujú pozornosť ony?