Pred vyše dvoma rokmi, keď sa číslo uvádzajúce môj vek menilo z trojky na štvorku, ma zaskočila moja sestra otázkou, či sa cítim stará. Úprimne, prekvapilo ma to. Niekde hlboko vo svojom vnútri som vtedy vedela, že to najlepšie ma ešte len čaká. A nemýlila som sa.

Za posledné obdobie som prešla hlbokými zmenami. Neboli to len zmeny na povrchu, tých som už za svoj život skúsila niekoľko, ale nikdy neboli dosť uspokojivé. Tieto zmeny ťali do živého, zasahovali celú moju podstatu, o ktorej som si kedysi myslela, že som to ja. Boli to zmeny, ktoré otriasli mojimi základmi a vytvorili niečo nové, čo stále objavujem.

Denník mamy je blog o žene, ktorá je ako ty. O žene, ktorá bojuje so všetkými možnými myšlienkami o sebe, svojich deťoch aj o svojom chlapovi (či už je alebo práveže nie je). Budem písať o rôznych oblastiach života a o tom, ako som ich prežila. Nemám patent na rozum a neviem ti povedať, čo máš urobiť, keď si sa v živote stretla s nejakým problémom. Viem ti ale ukázať aspoň kúsok z môjho života, malé útržky z každodenných zápasov, víťazstiev aj prehier. Možno budú pre teba inšpiráciou a zábleskom nádeje, že sa to dá nielen prežiť, ale že si to môžeš aj užiť.

Za posledné roky som pochopila, že keď sa hovorí o tom, že všetko je v našej hlave, tak je na tom obrovský kus pravdy. Keď mi pred pár rokmi niekto radil, že sa musím zmeniť ja, aby sa veci okolo mňa diali inak, bola som na to už pomaly alergická. Doslova ma to otravovalo. Ja som už nevedela, ako viac sa mám zmeniť a byť lepšia, dokonalejšia, správnejšia… A to teda nie žeby som bola kedy dokonalá, ale stále som mala pocit, že ak sa hovorí o zmene, hovorí sa o zmene k tým správnym formám, správnym myšlienkam, správnym spôsobom a správnym reakciám. Bolo to ubíjajúce a zničujúce. Podávala som brutálny výkon. Najprv ako žena a matka, potom sa to preklopilo do kresťanského výkonu. Robila som všetko správne… naoko. Bolo to spoločensky akceptovateľné.

Ale to nestačilo. Môj život mal aj tak pachuť niečoho, čo sa mi v tom nepáčilo. Aj tak som nebola šťastnejšia a spokojnejšia. Práve naopak. Ťahalo ma to stále hlbšie a hlbšie… na samé dno.

A ako to už býva, padnúť na dno je vlastne pozitívne, lebo hlbšie sa už vraj ísť nedá a tak sa dá očakávať, že sa od toho dna konečne odrazíš a bude to lepšie. Ale nikto mi nepovedal, že to bude poriadne ťažké. To odrazenie sa od dna vyžadovalo veľa sily a tej som teda na rozdávanie práve nemala, keďže som si ju minula cestou dole. Bolelo to šialeným spôsobom. A to ešte nehovorím o tom, že po chabom pokuse o odpichnutie sa od dna som zrazu nadobro stratila pevnú zem pod nohami a mala som pocit, že sa všetko okolo mňa trasie. Boli to dni, týždne, až mesiace, keď som si nebola istá tým, že som sa vydala správnym smerom, ktorý bude prospešný pre mňa, aj pre mojich najbližších.

Ale dnes s istotou viem, že sa mi nič lepšie nemohlo stať, ako vydať sa na túto pre mňa neprebádanú cestu smerom nad hladinu. Nakoniec som si užívala aj ten proces objavovania nového života, akoby som pod hladinou priezračného mora videla všetku tú nádheru, len nemo plávajúcu okolo mňa. Bola som v tom tichu sama so sebou… a s Bohom.

A o tom, ako a čo som v tomto procese objavovala, bude tento blog. Bude o mne a bude aj o tebe, lebo som si istá, že v mnohých mojich otázkach budeš počuť svoje otázky, v mnohých mojich okolnostiach uvidíš svoje okolnosti a v mnohých mojich skúsenostiach to budú aj tvoje skúsenosti. Bude to tu o tom, ako byť mamou a nezblázniť sa, o tom ako pracovať popri rodine a zvládnuť to správne vyvážiť a tiež o tom a to v neposlednom rade, čo to znamená byť ŽENOU a užívať si to so všetkým, čo k tomu patrí.